V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána pri poludňajšom stretnutí s veriacimi zhromaždenými na Vatikánskom námestí v Prvú adventnú nedeľu 2. decembra 2018.
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dneškom začína Advent, liturgické obdobie, ktoré nás pripravuje na Vianoce, keď nás pozýva zdvihnúť zrak a otvoriť si srdcia na prijatie Ježiša. Počas Adventu nežijeme len v očakávaní Vianoc; sme tiež pozvaní oživovať naše očakávanie slávneho návratu Krista – keď opäť príde na konci časov –, pripravovať sa na konečné stretnutie s ním robením dôsledných a odvážnych rozhodnutí. Pripomíname si Kristovo narodenie a očakávame jeho slávnostný návrat, ako aj naše osobné stretnutie s ním: ten deň, keď si nás Pán povolá k sebe. V nasledujúcich štyroch týždňoch sme pozvaní zanechať rezignovaný a rutinný spôsob života a vykročiť živení nádejou a snami o novej budúcnosti. Evanjelium dnešnej nedele (porov. Lk 21,25-28.34-36) hovorí práve o tom; varuje nás, aby sme nepodľahli egocentrickému štýlu života či horúčkovitému rytmu bežných dní. Zvlášť ostro zaznievajú slová Ježiša: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. […] Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa...“ (v. 34.36).
Bdieť a modliť sa: to je spôsob ako prežívať toto obdobie od dnešného dňa až do Vianoc. Byť bdelými a modliť sa. Vnútorná zaspatosť sa totiž rodí z točenia sa len okolo nás samých a zo zablokovania sa do uzavretosti vlastného života s našimi problémami, radosťami a bolesťami, no stále sa točiac len okolo nás samých. Ale toto unavuje, toto nudí, toto nás uzatvára pred nádejou. Tu je koreň otupenosti a lenivosti, o ktorej sa hovorí v Evanjeliu. Advent nás pozýva usilovne bdieť, pozerať smerom von z nás samých, rozšíriť si myseľ a srdce, aby sme sa otvorili potrebám ostatných ľudí, bratov a sestier, túžbe po novom svete. Je to túžba toľkých národov sužovaných hladom, nespravodlivosťou a vojnou; je to túžba chudobných, slabých a opustených. Je to príhodný čas otvoriť si srdce a klásť si konkrétne otázky ako a pre koho vlastne žijeme náš život.
Druhým postojom pre správne prežívanie obdobia očakávania Pána je postoj modlitby. „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (v. 28), napomína nás Evanjelium sv. Lukáša. Máme pozdvihnúť zrak a modliť sa, nasmerovať naše myšlienky a srdcia na Ježiša, ktorý má prísť. Zdvíhame zrak vtedy, keď niečo alebo niekoho očakávame. My očakávame Ježiša, chceme ho vyčkať v modlitbe, ktorá sa úzko spája s bdením. Modliť sa, očakávať Ježiša, otvoriť sa voči druhým, byť bdelými, neuzatvárať sa do seba. Ak ale myslíme na Vianoce v atmosfére konzumizmu, v zháňaní sa za tým, čo možno kúpiť na taký alebo onaký účel, ako na svetskú oslavu, potom keď bude Ježiš prechádzať, nestretneme sa s ním. My však Ježiša očakávame a chceme na neho čakať v modlitbe, ktorá sa úzko spája s bdelosťou.
Nuž akú perspektívu má naše modlitbové očakávanie? V Biblii nám to ukazujú najmä hlasy prorokov. Dnes sú to slová Jeremiáša, ktorý hovorí k ľudu ťažko skúšanému exilom a ohrozenému stratou vlastnej identity. Aj nám kresťanom, ktorí sme tiež Božím ľudom, hrozí, že sa zosvetštíme a stratíme svoju identitu, či skôr „spohanštíme“ kresťanský spôsob života. Preto potrebujeme Božie slovo, ktoré nám skrze proroka hovorí: „Hľa, blížia sa dni... , keď splním prísľub spásy, ktorý som dal... V tých dňoch a v tom čase vyklíči z Dávida spravodlivý výhonok, ktorý bude konať právo a spravodlivosť na zemi“ (33,14-15). A tým spravodlivým výhonkom je Ježiš; ten Ježiš, ktorý prichádza a ktorého očakávame. Panna Mária, ktorá nám prináša Ježiša, žena očakávania a modlitby, nech nám pomáha posilniť si nádej v prísľuby jej Syna Ježiša, aby sme i napriek pohnutým dejinách mohli zakúšať, že Boh vždy zostáva verný a vie si poslúžiť aj chybami ľudí, aby zjavil svoje milosrdenstvo.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
Comments