Kardinál Beniamino Stella, prefekt Kongregácie pre klerikov
VATIKÁN
Dobro dieťaťa - hlavné kritérium pre situácie kňazov, ktorí sú biologickými otcami
Prvoradým je dobro dieťaťa, ktoré má dostať riadnu otcovskú starostlivosť. Týmto kritériom sa riadi Cirkev pri riešení prípadov, keď sa katolícky kňaz, ktorý sa zaviazal žiť v celibáte, stal biologickým otcom. Prefekt Kongregácie pre klerikov kardinál Beniamino Stella vysvetlil zaužívanú prax v rozhovore s Andreom Torniellim, edičným riaditeľom Dikastéria pre komunikáciu.
Kardinál Stella ako prefekt dikastéria, ktoré sa zaoberá aj týmto špecifickým aspektom, na požiadanie objasnil prax kongregácie v prípadoch kňazov latinského rítu, ktorí sa stali otcami detí. Andrea Tornielli v úvode k rozhovoru vysvetľuje aktuálnosť záujmu o túto problematiku:
„Téma „detí kňazov“ bola častokrát a predovšetkým v minulosti dlhý čas tabu, s tým dôsledkom, že tieto deti vyrastali bez toho, aby mali otca, ktorého by poznali a ktorý by sa k nim priznal. (...) Pred niekoľkými dňami navštívil Rím psychoterapeut Vincent Doyle, syn írskeho katolíckeho kňaza a zakladateľ združenia na ochranu práv detí katolíckych kňazov na celom svete Coping International. Doyle chce dať „vyjsť z anonymity” a psychologicky pomôcť „mnohým osobám narodeným zo vzťahu medzi nejakou ženou a kňazom“ v rozličných častiach sveta.
Írsky psychoterapeut v nedávnych rozhovoroch v rozličných médiách hovoril o dokumente Kongregácie pre klerikov týkajúcom sa postoja, ktorý treba zachovať v týchto prípadoch. Ide o dokument „pre internú potrebu“, ktorý bol nesprávne nazvaný ako „tajný“. Existenciu týchto interných smerníc, s ktorými sa samotný Doyle zoznámil už v roku 2017 i všeobecného kritéria týkajúceho sa ochrany detí potvrdil riaditeľ ad interim Tlačového strediska Svätej stolice Alessandro Gisotti.
Rozhovor Andreu Tornielliho s kardinálom Beniaminom Stellom
Eminencia, akými kritériami sa riadia rozhodnutia v prípadoch kňazov s deťmi?
„Dikastérium sa riadi istou praxou už od čias, kedy bol prefektom kardinál Claudio Hummes – ide o desiatku rokov –, ktorý ako prvý predložil do pozornosti Svätého Otca, v tej dobe Benedikta XVI., prípady kňazov mladších než 40 rokov s potomstvom, s návrhom, aby im bola umožnená dišpenzácia bez toho, aby čakali na dovŕšenie 40. roku, ako to požadovali normy v tej dobe. Takéto rozhodnutie malo a má ako hlavný cieľ chrániť dobro potomstva, teda právo detí na to, aby mali pri sebe okrem matky i otca. Aj pápež František, ktorý sa v tomto zmysle vyjadril už ako kardinál, arcibiskup Buenos Aires, v rámci dialógu s rabínom Abrahamom Skorkom publikovaného v knihe „Nebo a zem“, bol kategorický: prioritná pozornosť zo strany takéhoto kňaza musí patriť dieťaťu“.
Čo sa myslí pod „pozornosťou“?
„Zaiste sa to nevzťahuje čisto len na ekonomickú podporu, aj keď i tá je nevyhnutná. To, čo musí sprevádzať rast dieťaťa je predovšetkým láska rodičov, primeraná výchova, de facto všetko to, čo zahŕňa účinné a zodpovedné plnenie otcovskej úlohy, predovšetkým v prvých rokoch života.“
Môžete povedať, z čoho pozostáva interný dokument, o ktorom sa hovorilo?
„Ide o text s titulom „Poznámka ohľadom praxe Kongregácie pre klerikov vo veci kňazov s potomstvom“, ktorý sústreďuje a systematizuje prax, ktorá je v dikastériu platná už roky. Ako už bolo vysvetlené, ide o pracovný nástroj, na ktorý sa odkazuje, keď sa vyskytne situácia tohto druhu, je to „technický“ text pre spolupracovníkov dikastéria, ktorým sa treba nechať viesť. Len z tohto dôvodu nebol publikovaný. Napokon aj pán Doyle si ho mohol prezrieť pred dvoma rokmi. Tento text je bežne prezentovaný a komentovaný Kongregáciou pre biskupské konferencie i jednotlivých biskupov, ktorí sa zaoberajú touto témou a pýtajú sa, ako postupovať.“
Môžete vysvetliť, ako v súčasnosti pristupuje dikastérium, ktorému predsedáte, k týmto prípadom?
„Prítomnosť detí sa v dokumentáciách vzťahujúcich sa na kňazské dišpenzácie brala de facto ako prakticky „automatický“ dôvod pre rýchlu prezentáciu prípadu Svätému Otcovi s cieľom udelenia samotnej dišpenzácie. Snažíme sa teda urobiť všetko, čo je možné, aby dišpenzácia od povinností klerického stavu bola získaná v čo možno najkratšom čase – zopár mesiacov – aby tak kňaz mohol byť k dispozícii po boku matky v starostlivosti o dieťa. Situácia tohto druhu sa považuje za „nevratnú“ a vyžaduje si, aby kňaz opustil klerický stav aj vtedy, keby sa sám považoval za spôsobilého pre službu. Približný výpočet ohľadom žiadostí o dišpenzáciu ukazuje, že u okolo 80% z nich je prítomnosť dieťaťa, aj keď častokrát splodeného po opustení samotnej kňazskej služby.“
Toto pravidlo sa aplikuje vždy a za každých okolností? Aplikuje sa aj v prípade, keď kňaz s dieťaťom nechce požiadať o dišpenzáciu zo služby?
„Niekedy sa stáva, že biskupi a rehoľní predstavení prezentujú situáciu kňazov, ktorí nemienia požiadať o dišpenzáciu, aj napriek prítomnosti detí, predovšetkým vtedy, keď sa pominul ich citový vzťah s matkou dieťaťa. V týchto prípadoch sú žiaľ i takí biskupi a predstavení, ktorí si myslia, že po tom, ako sa potomstvo ekonomicky zabezpečí alebo po tom, ako kňaza presunú, ten môže pokračovať vo vykonávaní kňazskej služby. Neistoty v tejto veci sa teda rodia zo zdráhavosti kňazov požiadať o dišpenzáciu, z absencie citového vzťahu so ženou a niekedy z túžby niektorých ordinárov ponúknuť kňazovi, ktorý sa kajal a obadal novú príležitosť kňazskej služby. Keď si podľa zhodnotenia biskupa či zodpovedného predstaveného situácia vyžaduje, aby sa kňaz ujal zodpovedností vyplývajúcich z otcovstva, avšak nechce požiadať o dišpenzáciu, prípad je predstavený Kongregácii na prepustenie klerika z klerického stavu. Samozrejme, dieťa je vždy Božím darom, akokoľvek bolo počaté. Strata klerického stavu sa udeľuje preto, lebo rodičovská zodpovednosť vytvára celý rad trvalých záväzkov, ktoré v legislatíve latinskej Cirkvi neumožňujú vykonávanie kňazskej služby.“
Toto pravidlo je všeobecné a vždy platné, alebo sa ku každému prípadu pristupuje rôzne?
„Samozrejme, každý prípad treba preskúmať v jeho podstate a osobitosti. Výnimky sú v skutočnosti veľmi zriedkavé. Je to napríklad prípad novorodenca, syna kňaza, ktorý sa v istých situáciách stane súčasťou už usporiadanej rodiny, v ktorej iný rodič prijme voči nemu rolu otca. Alebo keď ide o kňazov v pokročilom veku s deťmi v už „zrelom“ veku 20-30 rokov. Ďalej kňazi, ktorí v mladosti mali nejaký bolestný citový pomer, a ktorí sa potom o svoje deti starali po ekonomickej, morálnej a duchovnej stránke, a dnes vykonávajú svoju službu s horlivosťou a nasadením, po tom, ako prekonali predošlé citové slabosti. V týchto situáciách dikastérium biskupov nezaväzuje, aby týchto kňazov vyzvali k žiadosti o dišpenzáciu. Ide tu, tak sa mi vidí, o prípady, v ktorých dikastérium radí flexibilnejšie rozlišovať v rámci prísnej praxe i smerníc kongregácie.“
Akú odpoveď môžete dať tým, ktorí tvrdia, že existencia detí kňazov je argumentom pre zavedenie dobrovoľného celibátu pre kňazov latinskej Cirkvi?
„Skutočnosť, že niektorí kňazi mali nejaký pomer a priviedli na svet deti sa nedotýka témy kňazského celibátu, ktorý predstavuje vzácny dar pre latinskú Cirkev, o ktorého vždy aktuálnej hodnote sa vyjadrili poslední pápeži, od sv. Pavla VI. až po pápeža Františka. Rovnako ako v manželstve existencia prípadov opustenia spoločnej domácnosti i potomstva sa samozrejme nedotýka hodnoty kresťanského manželstva, ktorá je vždy aktuálna. Dôležité je, aby kňaz tvárou v tvár tejto skutočnosti bol schopný pochopiť, čo je jeho zodpovednosťou voči dieťaťu: jeho dobro a starostlivosť oň musia byť v centre pozornosti Cirkvi, aby dieťaťu nechýbalo nielen to nevyhnutne potrebné pre výživu, ale predovšetkým výchovná úloha a láska otca.“
Comments