V posledných týždňoch sa predmetom veľkého záujmu médií stal kňazský celibát. Záujem vyvolala knižná publikácia Tragédia celibátu – mŕtva manželka.
Kniha, ktorá pozostáva z 12 kapitol, je spoločných výplodom dvoch autorov: Peter Lucián Baláž a Michal Lajcha. Peter Lucián, kňaz pôsobiaci v Ordinariáte Ozbrojených síl a Ozbrojených zborov Slovenskej republiky, v Zbore väzenskej a justičnej stráže, je autorom prvých 11 kapitol. Michal Lajcha suspendovaný kňaz z farnosti Kľak, Ostrý Grúň a Hrabičov, v okrese Žarnovica, napísal iba poslednú kapitolu, v médiách sa však predstavuje ako hlavný – a niekedy by sa mohlo zdať, že jediný – autor.
Kniha si vytýčila za svoj cieľ “analyzovať korene znevažovania manželstva v histórii Rímskokatolíckej cirkvi a pomenovať zásadné negatívne faktory, ktoré prispeli k dnešnému stavu absolutizácie celibátu.” Na obale knihy autori neskromne informujú čitateľa, že mu predkladajú „hlboký historicko-kritický teologický výskum“ problému celibát.
Viac TU: alianciazanedelu.sk/archiv/2602
Pretože ide o horúcu a aktuálnu tému, kniha vyvolala neobyčajne veľký ohlas nielen medzi katolíckou pospolitosťou, ale aj medzi nekatolíkmi, nielen doma, ale aj za hranicami, hlavne v Českej republike.
Problém celibátu je tak starý ako je kresťanstvo. Cirkvi s ním zápasí od apoštolských čias a robí jej starosti dodnes. Len pred pár dňami (16. okt. 2016) priniesla agentúra Religion News Service správu, že v africkej Keni pôsobí Obnovená univerzálna katolícka Cirkev (Renewed Universal Catholic Church), a jej „biskup“ Peter Njogu v júli 2018 vysvätil troch ďalších novokňazov. Ide o schizmatickú cirkev, ktorú v roku 2012 založil ženatý exkomunikovaný kňaz Njogu. Cirkev má zatiaľ “vyše 20 kňazov”, ktorí odmietajú celibát, väčšina z nich má manželky, ale kňazstva sa nezriekli. Tvrdia, že “manželstvo im nijako neprekáža vo výkone povinností ako kňaz, manžel a otec.”
Predseda kenskej biskupskej konferencie Philip Anyolo vidí však veci inak. Hnutie za celibát pokladá za pomýlenú akciu niekoľkých nespokojencov a zdôrazňuje: „Kňazi boli povolaní k výkonu špeciálnej misie a nemôžu slúžiť dvom pánom.“ (Priests have been called for a special mission and they cannot serve two masters,).
A tento princíp platí aj v prípade našich dvoch disidentov. Po nemnohých rokoch pastorácie si začínajú uvedomovať, že povolanie, ktoré si vybrali, im celkom nevyhovuje. Prekáža im hlavne povinný celibát. Je smutné, že k tomuto poznaniu prichádzajú trochu oneskorene. V priebehu svojej kňazskej formácie mali možnosť dôkladne sa oboznámiť s históriou, s dôvodmi a významom celibátu v živote rímsko-katolíckeho kňaza. Už v prvom ročníku na hodinách cirkevných dejín počúvali prednášky, ako to bolo v dobe apoštolov a v prvotnej cirkvi. Dozvedeli sa (ak to už nevedeli), že Peter a možno aj ďalší apoštoli boli ženatí, ale keď prijali Ježišovu výzvu, aby ho nasledovali, zanechali nielen lovenie rýb, ale aj svoje manželky, rodinu, dom…
Ako mnohí kritici celibátu, aj naši autori sa hlasite odvolávajú na Petra, o ktorom je známe, že bol ženatý (hoci nie je o ňom známe, že bol niekedy niekde odsudzoval celibát). Prehliadajú však, že vedľa Petra stojí jeho súčasník a spoločník Pavol, ktorý v svojom prvom liste Korinťanom vrelo odporúča celibát. Už tento prípad ukazuje, že v tejto veci nebolo jednotného názoru; celkove však prevládala mienka a prax, že celibát je pre kňazskú službu žiaducejší než manželstvo.
Na prednáškach patristiky sa našim študentom teológie prednáša aj o tom, ako sa k celibátu vyjadrovali cirkevní otcovia a učitelia Cirkvi ako Augustín, Ambróz, alebo Hieronym (keď už aj vynecháme názory Origena alebo Tertuliána). Hieronym veľmi presvedčivo argumentuje, prečo osoby povolané k službe Bohu, majú žiť “in carne, praeter carnem” (v tele, ale mimo tela). V tomto čase, na prelome 3./4. storočia, sa už objavuje aj oficiálne písomné vyjadrenie ohľadom celibátu: napríklad, koncil v Elvire (neďaleko Granady, v Španielsku) v roku 304-305, ktorý v kánone 33 výslovne prikazuje celibát pre všetkých príslušníkov kléru.
V nasledujúcich storočiach sa toto nariadenie neuvádzalo do praxe všade rovnako. V niektorých oblastiach bolo aj naďalej dovolené vysviacať aj ženatých mužov, ale za podmienky, že budú zachovávať celibát. Až v 11. storočí, v roku 1075, veľký reformný pápež Gregor VII. vydal nariadenia, v ktorých vyzýva biskupov, aby zakročili proti ženatým kňazom a dovoľuje veriacim odmietnuť poslušnosť voči biskupom, ktorí trpia v svojej diecéze ženatých kňazov. Je síce pravda, že aj potom početní kňazi, ba aj biskupi a pápeži sa previnili proti príkazu celibátu. To však nie je vina celibátu, ale žalostná realita hriechu a ľudskej slabosti.
Celibát bol opäť nariadený pre príslušníkov kňazského stavu na Prvom Lateránskom koncile v roku 1123, opätovne sa vyžaduje v uzneseniach Druhého Lateránskeho koncilu v roku 1139 a opätovne bol potvrdený na Tridentskom koncile (1545-1564). V tejto svojej tridentskej podobe pretrváva až dodnes.
V poslednej dobe sa s otázkou celibátu zaoberajú dva dôležité pápežské dokumenty: encyklika Pavla VI. Sacerdotalis celibatus(z roku 1967) a apoštolská exhortácia Jána Pavla II., Pastores dabo vobis (z roku 1992). Je pozoruhodné, že v oboch prípadoch sú autormi kanonizovaní svätci, ktorí mali vždy na srdci len dobro Cirkvi. V oboch prípadoch sa potvrdzuje povinný celibát ako lepšia a duchovne užitočnejšia alternatíva, než by bol dobrovoľný celibát.
Katechizmus Katolíckej cirkvi takto formuluje súčasné stanovisko Cirkvi: „Všetci vysvätení služobníci latinskej Cirkvi, okrem trvalých diakonov, sa normálne vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú zachovávať celibát „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 12). Sú povolaní, aby sa s nerozdeleným srdcom zasvätili Pánovi a jeho veciam, a teda sa celí oddávajú Bohu a ľuďom. Celibát je znakom tohto nového života. Na službu tomuto životu je služobník Cirkvi vysvätený. Keď je celibát prijatý s radostným srdcom, pôsobivo ohlasuje Božie kráľovstvo“ (KKC: 1579)
Taký je teda postoj Cirkvi v otázke celibátu. Opakujem: autori publikácia boli počas svojej kňazskej formácie dôsledne oboznámení s históriu, teológiou i kanonickými predpismi ohľadne celibátu. Prijatím sviatosti kňazstva s plným vedomím zodpovednosti svojho povolania sa slávnostne zaviazali poslušne konať pastoračné povinnosti v tomto duchu.Nie je to vždy ľahké, ani príjemné, ale s Božou pomocou je to vždy zvládnuteľné.
Nikoho netreba presviedčať o tom, že aj v kňazskej službe je človek vystavený pokušeniam, zmietaný pochybnosťami a trápený nepokojnými myšlienkami zmeniť situáciu podľa vlastných predstáv. Ale ako hovorí slovenské porekadlo, “čert nikdy nespí” a nikto nie je imúnny pred jeho nástrahami. Ani kňazi nie. Dôrazne to povedal Petrovi jeho Majster: “Šimon, Šimon, hľa, Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera.“ (Luk 22, 31-32). Ako vieme, pri tom preosievaní, Šimon-Peter obstál, Judáš Iškariotský prepadol.
Dvojica Lajcha-Baláž nie sú prví ani jediní slovenskí advokáti dobrovoľného celibátu. Podobné hnutie sa vynorilo u nás v búrlivých poprevratových rokoch 1919-1920. V popredí stál legendárny kňaz-politik, poslanec Ľudovej strany Dr. Ferdiš Juriga.
Pravidlá celibátu sa mu nepodarilo zmeniť, ale jeho kňazská kariéra skončila predčasne v roku 1930. (Zomrel v Karlovej Vsi v roku 1950). A zdá sa, že čohosi podobného sme svedkami aj dnes. Ako informuje denník Plus jeden deň (z 22. okt. 2018): “Michal Lajcha, kňaz z Kľaku, priznal teraz pravdu o svojom odpore proti Cirkvi. Lajcha napísal knihu proti celibátu. Keď ho suspendovali, všetci to považovali za cirkevný trest. Lenže odvolaný kňaz pre PLUS 7 DNÍ teraz priznal, že chcel odísť z Cirkvi a mať rodinu. Všetko to vraj plánoval – a spropagoval tak knihu, ktorá mu finančne pomôže.”
Hodno vari zaznamenať, že akcia dvojice Baláž-Lajcha sa stretla s podporou bývalého trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka. V rozhovore pre hnonline sa vyjadril, že zrušenie celibátu by bolo určite dobré gesto vypovedajúce o tom, že Cirkev sa snaží aj v tomto smere byť súčasná s dnešným svetom. Zároveň v tom vidí aj iné pozitíva, ktoré by to mohlo priniesť. „Teraz aj v rímskej cirkvi je to tak, že muž nemôže byť ženatý, ale tak je kňazov, ktorí by chceli takýmto životom žiť, menej a menej… Samozrejme, budú takí, ktorí s tým nebudú nikdy súhlasiť, a budú takí, ktorí budú tvrdiť, že by sa to malo uvoľniť. Máme predsa gréckokatolícku cirkev na východnom Slovensku a muži kňazi sú ženatí a normálne fungujú. Nevidím tam nejaký veľký problém.”
Nuž, pokiaľ ide o gréckokatolíkov, to je pravda. A tu by sa mohlo spomenúť, že nielen gréckokatolícki, ale aj mnohí bývali anglikánski kňazi, ktorí konvertovali ku katolicizmu, keď Anglikánska cirkev sa rozhodla vysviacať ženy, pôsobia ako kňazi Katolíckej cirkvi bez toho, že by boli nútení prijať celibát. To vyplýva z podstaty cirkevných predpisov o celibáte.
Celibát v Katolíckej cirkvi nie je totiž absolútnym a nemeniteľným príkazom. Bol zavedený a nariadený po dlhých skúsenostiach a je výsledkom mnohých teologických debát, úvah, argumentov a iste aj modlitieb. Je to cirkevné nariadenie, ktoré – ak budú k tomu vážne a presvedčivé dôvody – môže Cirkev zrušiť alebo zmeniť, tak ako zrušila príkaz zdržiavať sa mäsitého pokrmu každý piatok, alebo ako zmenila eucharistický post. Ale kým sa tak nestane, celibát zaväzuje.
Podľa názorov mnohých vynikajúcich a zbožných arcipastierov celibát predstavuje krásnu a obdivuhodnú črtu kňazského povolania. Pred pár mesiacmi, v máji 2018, kardinál Róbert Sarah v svojej kázni adresuje kňazom vo francúzskom pútnickom meste Chartres takúto výzvu:
“Drahí bratia kňazi, zachovajte si navždy túto istotu: Kňazský celibát hlása svetu toto: byť s Kristom na kríži. Projekty, aké niekoľkí jednotlivci presadzujú, aby sa celibát oddelil od kňazstva a aby sa kňazské svätenie udeľovalo aj ženatým mužom (“viri probati”) – ako hovoria “z dôvodu …
Comments