Bežná rutina rehoľného života. Duchovné cvičenia. Pár dní oddychu a duchovných prednášok a viac modlitieb. Kardinál Špidlík so smiechom hovorí, že to vymysleli jezuiti. Sedím na prednáške írskeho pátra, ktorý hovorí o meditácii nad Svätým Písmom.
Jasné – lectio divina. Veď to poznám. Ježišove zázraky. Prvý krok, druhý krok, tretí krok…zdieľanie. Vždy to isté, vždy iné. Niečo zasiahne rozum, iné srdce. Sväté Písmo – plné nového i starého. Každý rehoľník toto ovláda.
Po piatich dňoch duchovných cvičení prišla svätá spoveď. Ráno som sa stretla s jednou ženou, ktorá trpela silnou artritídou. Bolo to príjemné a milé. Hovorila mi, ako prežívala duchovné cvičenia. Rozprávali sme sa česko-slovensky a dlho kráčali spolu po schodoch k prednáškovej miestnosti. Napriek barlám, ktoré mala so sebou to bola pre ňu drina.
Večer som išla po chodbe, už sa šerilo a tak som len jemným sklonením hlavy odpovedala na široký úsmev ženy, ktorá kráčala oproti. Moment! Kráčala? To nebola tá žena s tou artritídou? Asi sa mi to zdalo… Pre istotu som ešte raz otočila hlavou. Žena sa otočila tiež a spokojne mi povedala: „Sestřičko, jsem to já!“
Fúha. Hlavou mi prebehlo všeličo. Bola vôbec taká chorá? Rýchlo som si prešla všetky dni duchovných cvičení, keď som ju denne stretala na chodbách s opornými palicami. No hej, je to ona. Ale, veď teraz normálne chodí! Bez palíc a dosť rýchlo! Moje otázky boli aj bez slov v mojich očiach a na mojej tvári. Iba sa usmiala a povedala: „To byl Ježíš!“
Náš prednášajúci Ír sa na môj údiv len usmial. Je to normálne. Ježiš uzdravoval pred dvetisíc rokmi a aj dnes. Je to záležitosť viery.
Takto som sa stala svedkom zázraku. A v ten týždeň nebol jediným.
Sr. Hermana Matláková, satmárka
Comments