Katolícka cirkev v Maroku – história a súčasnosť

Katedrála v Rabate

CIRKEV

Katolícka cirkev v Maroku – história a súčasnosť

Tesne pred návštevou pápeža Františka v Maroku (30. – 31. marca) si priblížme charakteristiky tamojšej Cirkvi, ktorú príde Svätý Otec povzbudiť ako „služobník nádeje“.

Zuzana Klimanová - Vatikán

V Maroku, tak ako aj v celej severnej Afrike, sú katolíci výrazne v menšine. Väčšinu z 23-tisíc členov Cirkvi tu tvoria predovšetkým robotníci a zamestnanci pochádzajúci

Maroko v spoločensko-politickom prehľade

z cudziny, najmä z Európy, ako aj študenti zo subsaharskej Afriky.

Katolícka cirkev tu má dve arcidiecézy – Rabat a Tangeri, so štyrmi biskupmi, 35 farnosťami a celkovo 46 kňazmi, 14 seminaristami a približne 180 rehoľnými sestrami. Arcibiskupom Rabatu je Mons. Cristóbal López Romer, člen rehole saleziánov. Na čele arcidiecézy Tangeri je františkán, arcibiskup Santiago Agrelo Martínez. Obaja pochádzajú zo Španielska.

Cirkev v krajine vedie viaceré charitatívne diela i 35 škôl, ktoré majú prestíž aj medzi moslimami. Značnú časť z ich 12-tisíc študentov tvoria práve moslimovia. Väčšina osôb pôsobiacich v pastorácii sú rehoľníci, štatistiky tu hovoria celkovo len o prítomnosti dvoch katechétov a troch laických misionárov.

Cirkev v Maroku spadá do Regionálnej biskupskej konferencie Severnej Afriky (CERNA), ktorá zahŕňa aj Alžírsko, Líbyu a Tunisko. Apoštolským nunciom v Maroku je Mons. Vito Rallo.

História Cirkvi tu siaha do 2. storočia Cirkev v Maroku bola výrazne prítomná v dobe od 2. až 6. storočia, keď bolo toto územie Rímskou provinciou. Po príchode islamu v 7. až 8. storočí však prežila len v malých komunitách. V 13. storočí sa tu život Cirkvi povzniesol vďaka pôsobeniu františkánov. V rokoch 1220 a 1227 tu viacerí františkáni podstúpili mučeníctvo. Počet kresťanov vzrástol v priebehu 18. a 19. storočia, po zrušení otroctva kresťanov v Maroku. V pobrežnej oblasti krajiny v tomto období vznikali malé kresťanské komunity obchodníkov a európskych námorníkov.

Diplomatické vzťahy s Vatikánom od roku 1976 Svätá stolica nadviazala diplomatické vzťahy s Marokom v roku 1976, formalizujúc vzťahy, ktoré spadajú ešte do obdobia dynastie Almoravidi z 11. a 12. storočia.

V roku 1980 marocký kráľ Hassan II. navštívil Vatikán a stretol sa s pápežom sv. Jánom Pavlom II. Išlo o vôbec prvé stretnutie vo Vatikáne medzi pápežom a hlavou moslimského štátu.

Sv. Ján Pavol II. následne v roku 1985 navštívil Maroko v rámci svojej návštevy viacerých afrických krajín. V Casablanke sa vtedy stretol s 80-tisíc mladými moslimami, ktorí sa tu zišli z 23 krajín.

V roku 2000 Ján Pavol II. opäť prijal hlavu Marockého kráľovstva vo Vatikáne, tentokrát kráľa Mohammeda VI.

Cirkev a jej inštitúcie majú právny status uznaný dohodou z roku 1985.

Ekumenizmus kresťanov a dialóg s moslimami Jednou z najnovších iniciatív v oblasti vzdelávania bolo otvorenie Ekumenického teologického inštitútu „Al Mowafaqa“. Založil ho v roku 2012 vtedajší arcibiskup Rabatu s cieľom formovať laických pastoračných pracovníkov, ktorých prítomnosť by pre katolícku i protestantskú komunitu pomohla riešiť nedostatok kňazov a pastorov. Ďalším cieľom inštitútu je podpora dialógu medzi kresťanskou a moslimskou komunitou. Medzináboženský dialóg má v Maroku podporu aj zo strany kráľa Mohammeda VI. i viacerých moslimských intelektuálov.

Pozornosť voči migrantom, študentom a zmiešaným manželstvám Medzi aktuálne pastoračné záujmy Cirkvi v Maroku patrí aj pomoc väzňom, podpora katolíckych študentov pochádzajúcich zväčša zo subsaharskej Afriky, ako aj iniciatívy na podporu ľudského rozvoja, s osobitným zameraním na ženy.

Cirkev pomáha brániť práva migrantov. Práve cez Maroko ich prechádza značný počet smerom do Európskej únie, snažiac sa nelegálne vstúpiť na územie španielskych miest Ceuta a Melilla.

Ďalšou pastoračnou výzvou v Maroku je rodina, osobitne sprevádzanie zmiešaných kresťansko-moslimských párov.