„Máme hlad, Pane“ - homília pápeža Františka v Skopje

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši, ktorú slávil v utorok 7. mája 2019 v Skopje na Námestí Macedónska. Na slávnosti sa zúčastnilo okolo 15 tisíc veriacich.

„Máme hlad, Pane“ - homília pápeža Františka v Skopje

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši, ktorú slávil v utorok 7. mája 2019 v Skopje na Námestí Macedónska.

«Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť», to nám práve povedal Pán (Jn 6,35).

V Evanjeliu sa okolo Ježiša sústreďuje dav, ktorý mal ešte stále pred očami rozmnoženie chlebov, jeden z momentov, ktoré utkveli v pamäti a v srdci prvej komunity učeníkov. Bola to oslava... oslava, ktorá znamenala hojnosť a starostlivosť Boha o svoje deti, ktoré sa rozdeľovaním a zdieľaním chleba stali bratmi. Na chvíľu si predstavme ten dav. Niečo sa zmenilo. Na istý okamih boli tieto vysmädnuté a tiché osoby, ktoré nasledovali Ježiša kvôli jeho slovu, schopné sa svojimi rukami dotknúť a na svojom tele pocítiť ten zázrak bratstva, ktoré dokáže zahnať hlad a namiesto neho prináša hojnosť.

Pán Ježiš prišiel, aby daroval svetu život a robí tak stále spôsobom, ktorý je výzvou pre obmedzenosť našich predpokladov, priemernosť našich očakávaní a povrchnosť nášho intelektualizmu; spochybňuje naše názory a istoty, čím nás pozýva vykročiť k novým horizontom, ktoré dávajú priestor na iný spôsob budovania skutočnosti. On je živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, «kto príde ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nebude žízniť».

Všetok ten ľud zistil, že jeho hlad po chlebe mal aj iné mená: hlad po Bohu, po bratstve, stretnutí a spoločnej oslave.

Zvykli sme si jesť tvrdý chlieb dezinformácie a dopadli sme ako zdiskreditovaní, onálepkovaní a potupení väzni; uverili sme tomu, že konformizmus uhasí náš smäd a uspokojili sme sa s ľahostajnosťou a nezáujmom; nasycovali sme sa očarujúcimi a veľkými snami, ale nakoniec sme sa iba nakŕmili rozptýlením, uzavretosťou a osamelosťou; hltali sme do seba konexie a zabudli sme, ako chutí bratstvo. Hľadali sme rýchle a isté riešenia, ale ocitli sme sa pod útlakom netrpezlivosti a úzkosti. Ako väzni virtuálnej reality sme zabudli, ako chutí skutočnosť.

Povedzme to mocne a bez strachu: sme hladní, Pane... Sme hladní, Pane, hladní po chlebe tvojho Slova, ktoré dokáže otvoriť našu uzavretosť a osamelosť; sme hladní, Pane, po bratstve, kde ľahostajnosť, zneuctenie, potupa nebudú zapĺňať naše stoly a nezaujmú prvé miesto v našich domovoch. Sme hladní, Pane, po stretnutiach, kde tvoje Slovo dokáže vzbudiť nádej, prebudiť nehu, zjemniť srdce a otvoriť tak cesty na zmenu a obrátenie.

Máme hlad, Pane, ako ten dav z Evanjelia, po tom zážitku z rozmnoženia tvojho milosrdenstva, ktoré dokáže prelomiť stereotypy a rozdávať a spoločne zdieľať Otcov súcit s každým človekom, zvlášť s tými, o ktorých sa nik nestará, na ktorých sa zabudlo a ktorí sú prehliadaní. Hovoríme to silno a bez strachu, že sme hladní po chlebe, Pane: po chlebe tvojho Slova a chlebe bratstva.

O chvíľu sa zdvihneme a pristúpime k hostine na oltári, aby sme sa nasýtili Chlebom života, nasledujúc tak Pánov príkaz: «Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť» (Jn 6,35). Pán od nás žiada jednu jedinú vec: prísť k nemu. Pozýva nás vydať sa na cestu, pohnúť sa, vyjsť zo seba. Vyzýva nás kráčať smerom k nemu, aby sme sa mohli podieľať na jeho vlastnom živote a jeho vlastnej misii. «Poďte ku mne», hovorí nám Pán: neznamená to len premiestniť sa z jedného miesta na druhé, ale schopnosť nechať sa zachytiť, nechať sa premeniť jeho Slovom v našom robení rozhodnutí, v cítení, v prioritách, aby sme sa odvážili konať ako on a hovoriť rovnakým jazykom ako on, «jazykom chleba, ktorý hovorí o nehe, spoločenstve, štedrej oddanosti k iným» (J. M. Bergoglio, Homília na slávnosť Corpus Christi, Buenos Aires, 1995), o láske konkrétnej a hmatateľnej, lebo je to jazyk každodennosti a reality.

Pri každej Eucharistii sa sám Pán láme v chlebe a rozdáva sa a pozýva i nás, aby sme sa lámali spolu s ním, a tak sa podieľali na zázraku rozmnoženia, ktoré chce dosiahnuť do každého kúta v tomto meste, v tejto krajine, v tejto zemi, a dotknúť sa ho trochou nehy a súcitu.

Hlad po chlebe, hlad po bratstve, hlad po Bohu. Toto všetko veľmi dobre poznala Matka Tereza, ktorá sa rozhodla založiť svoj život na dvoch pilieroch: na Ježišovi stelesnenom v Eucharistii a na Ježišovi stelesnenom v chudobných! Na láske, ktorú dostávame, a láske, ktorú dávame. Dva nerozlučiteľné piliere, ktoré boli príznačné pre cestu Matky Terezy, uviedli ju do pohybu, lebo aj ona túžila uhasiť svoj hlad a smäd. Prichádzala k Pánovi, a zároveň tým prichádzala k odvrhnutým, nemilovaným, opusteným a zabudnutým bratom; prichádzala za bratmi, a našla v nich Pána... Vedela totiž, že «láska k Bohu a láska k blížnemu sa prelínajú:

v najmenšom bratovi nachádzame samého Ježiša a v Ježišovi Boha» (Benedikt XVI., Encyklika Deus caritas est, 15); táto láska mohla ako jediná uhasiť jej hlad.

Drahí bratia, dnes vzkriesený Pán ďalej kráča medzi nami, tam, kde prebieha každodenný život. On pozná náš hlad a znova nám hovorí: «Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť» (Jn 6,35). Vzájomne si jeden druhému pomôžme postaviť sa na nohy a zažiť hojnosť jeho lásky; nechajme, nech nám on v oltárnej sviatosti a vo sviatosti bratskej lásky uhasí náš hlad a smäd.