Z audiencie Katolíckeho združenia zdravotníckych pracovníkov ACOS (17. mája 2019) (Vatican Media)
PÁPEŽ
Pápež František: Pacient nie je číslo, ale ani zdravotník sa ním nesmie stať
Svätý Otec prijal v piatok 17. mája skupinu asi 300 členov talianskeho Katolíckeho združenia zdravotníckych pracovníkov ACOS pri príležitosti 40. výročia ich založenia. Pozastavil sa spolu s nimi nad aspektami morálneho i profesijného rozvoja v zdravotníctve, čo je aj úsilím tohto združenia. Okrem iného povzbudil aj k správnemu postoju pri aplikovaní výhrady vo svedomí, v duchu rešpektu a dialógu.
Miroslava Holubíková - Vatikán
Združenie ACOS (Associazione Cattolica Operatori Sanitari) sa vo svojich aktivitách snaží o rozvoj zodpovedného prístupu vo vedeckom medicínskom pokroku pri rešpektovaní práv a dôstojnosti ľudskej osoby, ako aj chrániť a posilňovať kresťanské hodnoty v legislatíve a inštitúciách sociálno-zdravotníckych profesií.
Pápež František dal vo svojom príhovore dôraz na niekoľko konkrétnych tém. Jednou z nich je správny postoj pri aplikovaní výhrady vo svedomí:
„V posledných desaťročiach sa systém zdravotníckej a liečebnej starostlivosti radikálne zmenil, a s ním sa zmenil aj spôsob chápania medicíny i samotného vzťahu s chorým. Technológia dosiahla senzačné a neočakávané méty a vydláždila cestu novým technikám diagnostiky a liečby, predkladajúc však stále väčšie problémy etického charakteru.
Mnohí sa totiž domnievajú, že akákoľvek možnosť, ktorú táto technika ponúka, je sama o sebe morálne uskutočniteľná, ale v skutočnosti sa akákoľvek lekárska praktika alebo zásah na ľudskej bytosti musí najprv starostlivo posúdiť, či naozaj rešpektuje život a ľudskú dôstojnosť.
Prax výhrady vo svedomí – a v súčasnosti sú snahy ju spochybňovať – táto prax výhrady vo svedomí v extrémnych prípadoch, kde je ohrozená integrita ľudského života, sa preto zakladá na osobnom nároku nekonať proti vlastnému etickému presvedčeniu, ale je aj znamením pre zdravotnícke prostredie, v ktorom sa človek nachádza, ako aj vo vzťahu k samotným pacientom a ich rodinám.
Predsa však sa aplikovanie výhrady, ak je nevyhnutným, musí vykonať s rešpektom, aby neviedlo k opovrhnutiu alebo pýche to, čo sa musí vykonať s pokorou, aby to v tých, čo vás pozorujú nevyvolalo rovnaké opovrhnutie, ktoré by bránilo pochopeniu pravých pohnútok, ktoré nás k tomu vedú.
Namiesto toho je dobré vždy hľadať dialóg, predovšetkým s tými, ktorí zastávajú odlišné pozície, vypočutím si ich náhľadu a snahou priblížiť im ten váš, nie ako ten, kto vystupuje na katedru, ale ako ten, kto sa snaží o skutočné dobro ľudí.
Stať sa spoločníkmi na ceste pre ľudí okolo nás, najmä tých posledných, najviac zabudnutých, vylúčených: to je najlepší spôsob, ako do hĺbky a pravdivo pochopiť rôzne situácie a morálne dobro, ktoré z nich vyplýva.“
Spomenutý prístup je aj cestou vydávania evanjeliového svedectva, pripomenul Svätý Otec. Vzorom opravdivej ľudskosti je Ježiš Kristus, ktorý svojimi skutkami a slovami dával pocítiť Boží dotyk a Boží hlas, a to každému človeku ako osobe, nie ako číslu. Tak to má byť aj v ľudskom prístupe k chorému pacientovi, kde nejde len o správnu liečbu, ale celkové pochopenie človeka, pripomenul Svätý Otec:
„Práve táto snaha zaobchádzať s chorými ako s ľuďmi, a nie ako s číslami, sa musí naplniť v našej dobe a s ohľadom na tú podobu, akú časom nadobudol zdravotnícky systém. Jeho nadobúdanie podnikateľského charakteru, čo kladie na prvé miesto požiadavky znižovania nákladov a racionalizácie služieb, do hĺbky zmenilo prístup k chorobe a samotnému chorému, s preferovaním efektívnosti, ktorá nezriedka dáva na druhé miesto pozornosť k človeku, ktorý potrebuje byť pochopený, vypočutý a sprevádzaný, rovnako ako potrebuje správnu diagnózu a účinnú liečbu.
Uzdravenie, okrem iného, prechádza nielen cez telo, ale aj cez ducha, cez schopnosť znovu získať dôveru a reagovať; preto sa s pacientom nemôže zaobchádzať ako s nejakým strojom, ani zdravotnícky systém, verejný či súkromný, nemožno chápať ako montážnu linku. Ľudia nie sú nikdy rovnakí, musia byť chápaní a ošetrovaní každý jednotlivo, tak ako to robí Boh. Boh to takto robí. To samozrejme vyžaduje značné úsilie zo strany zdravotníckych pracovníkov, ktoré často nie je dostatočne pochopené a ocenené.“
V tomto ohľade Svätý Otec pripomenul aj dôležitosť zdravia samotného zdravotníckeho pracovníka:
„Starostlivosť, ktorú preukazujete chorým, je veľmi náročná a pohlcujúca. To si vyžaduje, aby tu bolo postarané aj o vás. V skutočnosti, v prostredí, kde sa pacient stáva číslom, riskujete aj vy, že sa ním stanete aj vy sami a ocitnete sa vo „vyhorení“ príliš ťažkými pracovnými zmenami, stresom z núdzových situácií alebo emocionálnym dopadom. Preto je dôležité, aby zdravotnícki pracovníci mali vo svojej práci primerané záruky, dostávali riadne uznanie za úlohy, ktoré vykonávajú, a mali k dispozícii vhodné prostriedky na neustálu motiváciu a formáciu.“
Pápež František napokon pripomenul, aká je pre túto prácu nesmierne dôležitá modlitba a kontakt so Svätým písmom, s odporúčaním, aby mali vreckové evanjelium vždy pri sebe. Spomenul rozprávanie misionára v Amazónii o človeku, ktorý vždy nosil evanjelium vo vrecku. Bol negramotný, nevedel čítať, ale nosil evanjelium vo svojom vrecku, takmer zničené mnohými rokmi. A keď sa ho misionár spýtal, prečo ho stále nosí, keď nevie čítať, ten človek mu odpovedal: „Je to pravda: ja neviem čítať, ale Boh vie hovoriť.“
A toto, ako dodal pápež František, „je dobré na uvedomenie si, že v tej knihe je Božie Slovo, ktoré k nám vždy hovorí. Preto vždy s evanjeliom vo vrecku.“
Comments