„Nie sme distribútormi oleja vo fľaši. Sme pomazaní, aby sme pomazávali. Pomazávame rozdávajúc seba samých, rozdávajúc naše povolanie a naše srdce.“ Tieto slová adresoval na Zelený štvrtok 18. apríla 2019 pápež František kňazom pri omši svätenia olejov – Missa Chrismatis. Predsedal jej dopoludnia v Bazilike sv. Petra za účasti stoviek kňazov z Rímskej diecézy i z rozličných krajín, ktorí sa zdržiavajú vo Večnom meste.
Počas slávenia si prítomní kňazi obnovili svoje kňazské sľuby. Pápež im pri príležitosti ich dnešného sviatku na povzbudenie v ich službe venoval publikáciu z edície Vatikánskeho knižného vydavateľstva (LEV) obsahujúcu jeho homílie vyslovené pri omšiach svätenia olejov od počiatku jeho pontifikátu, vrátane tej dnešnej. Kniha nesie názov: „Naša námaha je Ježišovi vzácna. Homílie pri omšiach svätenia olejov“.
Plné znenie homílie pápeža Františka:
Evanjelium podľa Lukáša, ktoré sme si práve vypočuli, nám dáva znovu prežiť emóciu tej chvíle, v ktorej si Pán osvojuje Izaiášovo proroctvo, čítajúc ho slávnostne uprostred ľudí. Synagóga v Nazarete bola plná príbuzných, susedov, známych, priateľov... i tých, čo neboli príliš priateľmi. Všetci mali oči upreté naňho. Cirkev vždy upriamuje oči na Ježiša, Pomazaného, ktorého Duch posiela, aby pomazal Boží ľud. Evanjeliá nám častokrát predstavujú tento obraz Pána uprostred davov, obkoleseného a stískaného ľuďmi, ktorí mu prinášajú chorých, prosia ho, aby vyhnal zlých duchov, počúvajú jeho náuku a kráčajú s ním. «Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou» (Jn 10,27-28).
Pán nikdy nestratil tento priamy kontakt s ľuďmi, vždy udržiaval milosť blízkosti, s ľudom v jeho celku i s každou osobou uprostred tých zástupov. Vidíme to na jeho verejnom živote, a takto to bolo od začiatku: žiara Dieťaťa pritiahla poslušných pastierov, kráľov i snívajúcich starcov ako Simeon a Anna. Tak tomu bolo aj na kríži: jeho Srdce priťahuje všetkých k sebe (porov. Jn 12,32): Veroniky, Šimonov z Cyrény, lotrov, stotníkov... Výraz „dav“ nie je pohŕdavý. Možno v ušiach niekoho by mohol dav znieť ako nejaká anonymná masa bez rozdielu... No v Evanjeliu vidíme, že v komunikácii s Pánom – ktorý sa k nim stavia ako pastier k stádu – sa davy premieňajú. V duchu ľudí sa prebúdza túžba nasledovať Ježiša, klíči obdiv, formuje sa rozlišovanie.
Chcel by som s vami rozjímať o týchto troch milostiach, ktoré charakterizujú vzťah medzi Ježišom a davmi.
Milosť nasledovania
Lukáš hovorí, že zástupy «ho hľadali» (Lk 4,42) a «išli s ním» (Lk 14,25), „tlačili sa naňho“, „tisli ho“ (porov. Lk 8,4,42) a «schádzali sa vo veľkom množstve, aby ho počuli» (porov. Lk 5,15). Toto nasledovanie ľudí ide ponad akékoľvek kalkulácie, je nasledovaním bez podmienok, plné vrúcnosti. Je v protiklade s malichernosťou učeníkov, ktorých postoj k zástupom hraničí s krutosťou, keď Pánovi navrhujú, aby ich prepustil, aby si našli niečo na jedenie. Verím, že tu sa začal klerikalizmus: v tomto chcení zaistiť si jedlo a vlastné pohodlie strácajúc záujem o ľudí. Pán ostro kritizoval toto pokušenie. «Vy im dajte jesť!» (Mk 6,37), bola Ježišova odpoveď: „ujmite sa ľudí!“.
Milosť obdivu
Druhá milosť, ktorú získava zástup, keď nasleduje Ježiša, je milosť obdivu plného radosti. Ľudia žasli nad Ježišom (porov. Lk 11,14), nad jeho zázrakmi, no predovšetkým nad jeho samotnou osobou. Ľuďom sa veľmi páčilo zdraviť ho na ceste, dať sa od neho požehnať a žehnať mu, ako tá žena, ktorá uprostred zástupu žehnala jeho matke. A Pán, z jeho strany, obdivoval vieru ľudí, tešil sa z toho a nestrácal príležitosť, aby im to prejavoval.
Milosť rozlišovania
Tretia milosť, ktorú prijíma ľud, je milosť rozlišovania. «Zástupy sa dovtípili», kam šiel Ježiš, a «išli tam za ním» (porov. Lk 9,11). «Zástupy žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc» (Mt 7,28-29; porov. Lk 5,26). Kristus, Božie slovo, ktoré prišlo v tele, vzbudzuje u ľudí túto charizmu rozlišovania; zaiste nejde o nejaké rozlišovanie špecialistov v sporných otázkach. Keď s ním farizeji a učitelia zákona diskutovali, to, čo ľud rozpoznával, bola Ježišova autorita: moc jeho učenia schopná vstúpiť do sŕdc a skutočnosť, že zlí duchovia ho poslúchali; a tiež schopná na chvíľu obrať o slová tých, čo nadväzovali úskočné rozhovory: ľudia sa tomu tešili. Vedeli rozlišovať a tešili sa.
Prehĺbme trochu túto evanjeliovú víziu zástupu. Lukáš poukazuje na štyri veľké skupiny, ktoré sú prednostnými adresátmi Pánovho pomazania: chudobní, vojnoví zajatci, slepí a utláčaní. Spomína ich všeobecne, potom však s radosťou vidíme, že v priebehu Pánovho života títo pomazaní dostanú svoju tvár i meno. Tak ako sa pomazanie olejom aplikuje na jedno miesto a jeho blahodarný účinok sa šíri na celé telo, tak Pán, preberajúc Izaiášovo proroctvo, menuje rozličné „zástupy“, ku ktorým ho posiela Duch, nasledujúc dynamiku toho, čo môžeme nazvať „inkluzívne uprednostňovanie“: milosť a charizma, ktorá sa daruje osobe či osobitnej skupine, tak ako pri každom pôsobení Ducha, slúži v prospech všetkých.
Chudobní (ptochoi) sú tí, ktorí sú ohnutí, ako žobráci, ktorí sa zohýnajú, aby prosili. Avšak chudobná (ptoché) je aj vdova, ktorá svojimi prstami pomazáva dve mince, ktoré boli všetkým, čo mala v ten deň na živobytie. Pomazanie tej vdovy dávajúcej almužnu uniká nepozorovane očiam všetkých, s výnimkou Ježiša, ktorý hľadí s dobrotou na jej umenšenosť. S ňou Pán môže v plnosti uskutočniť svoju misiu ohlasovania Evanjelia chudobným. Paradoxne, tú dobrú novinu, že existujú takéto osoby, počúvajú učeníci. Ona, veľkodušná žena, ani len netuší, že „sa objavila v Evanjeliu“ (čiže, že jej gesto bude spomenuté v Evanjeliu): radostná zvesť, že jej skutky „majú váhu“ v Kráľovstve a že zavážia viac než všetky bohatstvá sveta, ona to prežíva vo svojom vnútri, tak ako toľkí svätci a svätice „od vedľajších dverí“.
Slepých reprezentuje jedna z najsympatickejších tvárí Evanjelia: tvár Bartimeja (Lk 7,21), slepého žobráka, ktorý znovuzískal zrak a od tej chvíle mal oči len pre nasledovanie Ježiša po ceste. Pomazanie zraku! Nášho pohľadu, ktorému Ježišove oči môžu prinavrátiť ten jas, ktorý môže dať jedine nezištná láska, ten jas, o ktorý nás dennodenne okrádajú zištné a banálne obrazy, ktorými nás zaplavuje svet.
Pre to, aby menoval utláčaných (tethrausmenous) Lukáš používa výraz, ktorý obsahuje slovo „trauma“. To stačí na to, aby pripomenulo podobenstvo, možno Lukášovo najobľúbenejšie, o Dobrom Samaritánovi, ktorý olejom pomazáva a ošetruje rany (traumata: Lk 10,34) človeka, ktorého zbili na smrť a nechali ho ležať na okraji cesty. Pomazanie zraneného Kristovho tela! V tom pomazaní spočíva liek na všetky traumy, ktoré zanechávajú osoby, rodiny či celé národy mimo hry, ako vylúčených a nadbytočných, na okrajoch dejín.
Zajatí sú vojnovými väzňami (aichmalotos), tými, ktorí boli vedení pred hrotom kopije (aichmé). Ježiš použije tento výraz odvolávajúc sa na väzenie a deportáciu Jeruzalema, jeho milovaného mesta (Lk 21,24). Dnes sa mestá uväzňujú ani nie tak pod hrotom kopije, ale skôr prostredníctvom ľstivejších prostriedkov ideologickej kolonizácie. Jedine pomazanie našej vlastnej kultúry, stvárnenej prácou a umením našich predkov, môže oslobodiť naše mestá od týchto nových foriem otroctva.
Prichádzame na rad my sami, drahí bratia kňazi: nesmieme zabudnúť, že naše evanjeliové vzory sú títo „ľudia“, tieto zástupy s týmito konkrétnymi tvárami, ktoré Pánovo pomazanie pozdvihuje a oživuje. Oni sú tými, ktorí kompletizujú a robia reálnym pomazanie Ducha v nás, ktorí sme boli pomazaní pre to, aby sme pomazávali. Boli sme vzatí spomedzi nich a bez strachu sa môžeme identifikovať s týmito jednoduchými ľuďmi. Každý z nás má vlastné dejiny. Trochu pamäte nám veľmi prospeje. Oni sú obrazom našej duše a obrazom Cirkvi. Každý z nich stelesňuje jedinečné srdce nášho ľudu.
My kňazi sme tým chudobným, a chceme mať srdce chudobnej vdovy, keď dávame almužnu a dotýkame sa ruky žobráka a hľadíme mu do očí. My kňazi sme Bartimejom a každý deň sa dvíhame k modlitbe prosiac: „Pane, daj, nech vidím!“ My, kňazi, sme v istom bode nášho hriechu človekom, ktorého lúpežníci zbili na smrť. A my, ako prví, chceme byť v súcitných rukách Dobrého Samaritána, aby sme potom mohli prostredníctvom našich rúk mať súcit s druhými.
Priznám sa vám, že keď vysluhujem birmovanie a keď vysviacam, rád hojne roztieram krizmu na čelo a ruky tých, ktorí sú pomazaní. Keď hojne pomazávame, zakusujeme, že tam sa obnovuje naše vlastné pomazanie. Toto chcem povedať: nie sme distribútormi oleja vo fľaši. Sme pomazaní, aby sme pomazávali. Pomazávame rozdávajúc seba samých, rozdávajúc naše povolanie a naše srdce. Zatiaľ čo pomazávame, sme opätovne zjednotení vierou a láskou nášho ľudu. Pomazávame špiniac si ruky dotýkaním sa rán, hriechov, úzkostí ľudí; pomazávame navoňajúc si ruky dotýkaním sa ich viery, ich nádejí, ich vernosti a bezhraničnej veľkodušnosti v ich sebadarovaní, čo mnohí považujú za poverčivosť.
Ten, kto sa učí pomazávať a požehnávať, sa uzdravuje z malichernosti, zneužívania a krutosti.
Modlime sa drahí bratia, vstupujúc s Ježišom doprostred nášho ľudu, je to to najkrajšie miesto. Nech v nás Otec obnoví vyliatie svojho Ducha svätosti a dá, aby sme sa zjednotili pre vzývanie jeho milosrdenstva pre ľud, ktorý nám bol zverený, i pre celý svet. Takto sa zástupy ľudí zjednotené v Kristovi budú môcť stať jediným verným Božím ľudom, ktorý bude mať svoju plnosť v Kráľovstve (porov. Modlitba vysviacky kňazov).
Comments