„Bola to silná cesta“, hovorí pápež František o práve skončenej päťdňovej návšteve Panamy, z ktorej sa vrátil dnes krátko pred poludním. Pri tlačovej konferencii počas letu zhrnul dojmy z vydarenej návštevy a odpovedal aj na otázky novinárov súvisiace so životom mladých ľudí či s aktuálnou politickou situáciou vo svete.
Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán
Novinárov zaujímali názory pápeža Františka na problémy Latinskej Ameriky vo vzťahu k mládeži: tehotenstvá maloletých a sexuálna výchova, vzďaľovanie sa mladých ľudí od Cirkvi, liečba rán vo svedomí spôsobených abortom, ale aj otázka o možnej voliteľnosti kňazského celibátu.
Padli aj otázky o očakávaniach od februárového stretnutia biskupov vo Vatikáne o ochrane maloletých, či o zodpovednom postoji k integrácii migrantov. Z politických tém to bola najmä napätá situácia vo Venezuele či nové prejavy terorizmu v Kolumbii.
„Pocítil som veci, čo chytajú za srdce“, podelil sa na úvod stretnutia s novinármi pápež František. Spomenul momenty ako stretnutie s päťročnou sirotou z neidentifikovateľnej africkej krajiny, ktorú našli po smrti matky na hraniciach s Kolumbiou, či pieseň 16-ročného dievčaťa z Hondurasu, ktorú sama zložila po tom, ako si prešla šikanovaním.
U Panamčanov pápež František veľmi ocenil ich veľkodušný postoj k životu:
„Videl som rodičov, ktorí dvíhali svoje deti, a tým hovorili: toto je moje víťazstvo, na toto som hrdý, toto je moja budúcnosť. V demografickej zime, ktorú zažívame v Európe, a v Taliansku je pod nulou, nás to musí viesť k premýšľaniu. Na čo sme hrdí? Je to cestovanie, dovolenky, chata, psík? Alebo je to dieťa?“
Na otázku, či cesta naplnila jeho očakávania, Svätý Otec odpovedal s humorom: „Evidentne, ten teplomer, ktorý ukáže, či cesta napĺňa očakávania, je únava. A ja som vyžmýkaný.“
Viac z obsahu tlačovej konferencie
*
Edwin Cabrera Uribe (Radio Panama): „Spoločným problémom v celej Strednej Amerike, vrátane Panamy, a vo veľkej časti Latinskej Ameriky je gravidita dievčat vo veľmi skorom veku. Len v Paname ich v minulom roku bolo desaťtisíc. Neprajníci Katolíckej cirkvi to kladú za vinu práve jej, lebo sa stavia proti sexuálnemu vyučovaniu na školách. Katolícka cirkev má v Latinskej Amerike mnoho škôl i univerzít. Rád by som poznal názor pápeža Františka na sexuálnu výchovu."
Pápež František: „Myslím si, že na školách treba poskytovať sexuálnu výchovu. Sexualita je dar od Boha, a nie nejaký postrach. Je to Boží dar určený pre lásku. Ak ho niektorí využívajú, aby tak zarobili peniaze alebo aby zneužili druhých, to je už iný problém. Ale je potrebné ponúkať objektívne sexuálne vzdelávanie, také aké je, bez ideologických kolonizácií. Lebo ak školy budú dávať sexuálnu výchovu nasiaknutú ideologickými kolonizáciami, zničia osobu človeka. Sexualita ako Boží dar si vyžaduje výchovu. Nie s rigídnosťou. Vychovávať, to je e-ducere, teda vytiahnuť z človeka to najlepšie čo je v ňom a sprevádzať ho na ceste. Problém je v zodpovedných za výchovu, či už na úrovni národnej, regionálnej, alebo v jednotlivom školskom zariadení: akých učiteľov na to vyberú, alebo aké učebnice, atď. Videl som veci kadejakého druhu. Sú také, ktoré skutočne vedú k zrelosti, a iné zase robia škody. Myslím si však – pričom neviem, či je to objektívne alebo nie, že v Paname chýba sexuálna výchova, a hovorím to bez toho, aby som vstupoval do politických problémov Panamy –: treba mať sexuálnu výchovu pre deti. Ideálne je, aby sa to začínalo doma, s rodičmi. Nie vždy je to možné kvôli rodinným situáciám alebo preto, že nevedia, ako to robiť. A škola toto supluje, a má to robiť, inak sa ponechá prázdne miesto, ktoré zaplnia kadejaké ideológie.“
*
Caroline Pigozzi (Paris Match): „Počas štyroch dní sme mohli vidieť toto množstvo mladých ľudí, ako sa intenzívne modlia. Možno si predstaviť, že niektorí spomedzi nich budú chcieť vstúpiť do zasväteného života, a možno predpokladať, že určitý počet aj má povolanie. Možno niekto z nich váha, keď uvažuje, že je to ťažká cesta, bez možnosti sa oženiť. Je možné pomýšľať, že by ste v Katolíckej cirkvi podľa vzoru východného rítu dovolili ženatým mužom stať sa kňazmi?“
Pápež František: „V katolíckej cirkvi východného obradu to môžu urobiť, a volia si celibátnu alebo manželskú možnosť – pred diakonátom.“
Caroline Pigozzi: „Ale teraz v rámci Katolíckej cirkvi latinského obradu: možno pomýšľať, že Vy by ste také rozhodnutie videli možným?“
Pápež František: „Čo sa týka latinského rítu... Prichádza mi na myseľ tá veta sv. Pavla VI.: „Uprednostňujem dať svoj život, skôr než zmeniť zákon o celibáte“. Toto mi prišlo na myseľ a chcem to povedať, pretože je to veta odvážna; v ťažšej chvíli než je táto: 1968-70... Osobne si myslím, že celibát je pre Cirkev darom. A po druhé, nesúhlasím s tým, aby sa dovolil voliteľný celibát, nie. Mohla by jedine zostať určitá možnosť v tých najodľahlejších lokalitách – myslím na ostrovy v Tichomorí... Ale jedna vec je uvažovať, keď je tu pastoračná potreba, tam duchovný pastier musí myslieť na veriacich. Je jedna kniha od otca Lobingera [biskup Fritz Lobinger, Kňazi pre zajtrajšok, EMI, 2009], je zaujímavá – toto je niečo, o čom sa diskutuje medzi teológmi, nie je to moje rozhodnutie. Moje rozhodnutie je: „nie“ voliteľnému celibátu pred diakonátom. Je to niečo, za čím si osobne stojím: neurobím to, toto zostáva jasné. Som niekým, kto je „uzavretý“? Možno, ale necítim sa, že by som sa mal postaviť pred Boha s týmto rozhodnutím. Keď sa vrátime k otcovi Lobingerovi, ten povedal: „Cirkev koná Eucharistiu a Eucharistia tvorí Cirkev“. Ale tam, kde nie je Eucharistia, v spoločenstvách – pomyslite, Caroline, na ostrovy v Pacifiku...“
Caroline Pigozzi: „Tiež aj v Amazónii...“
Pápež František: „... možno že tam... na mnohých miestach... Lobinger hovorí: Kto koná Eucharistiu? V tamojších komunitách „vedúcimi“, ak to tak povieme, alebo organizátormi, sú diakoni alebo rehoľné sestry či laici, priamo. A Lobinger hovorí: možno vysvätiť staršieho ženatého muža - toto je jeho téza - možno vysvätiť staršieho ženatého muža, ale len aby vykonával munus sanctificandi, čiže aby celebroval svätú omšu, aby vysluhoval sviatosť zmierenia a dával pomazanie chorých. Kňazská vysviacka udeľuje tri munera (úrady): regendi – spravovať, ako pastier; – docendi – vyučovať a sanctificandi (posväcovať). Toto je spojené s vysviackou. Biskup by mu udelil čisto fakulty pre munus sanctificandi: toto je tá téza. Kniha je zaujímavá. Azda toto môže pomôcť pri uvažovaní nad problémom. Ja verím, že tento problém musí byť otvorený v tomto zmysle, tam, kde je pastoračný problém, z dôvodu chýbajúcich kňazov. Nehovorím, že by sa to malo robiť, pretože som nad tým nereflektoval, nemodlil som sa dostatočne nad tým. Ale teológovia musia bádať. Príkladom je otec Lobinger... z Fidei donum, bol v Južnej Afrike... už je na dôchodku. Spomínam tento príklad na naznačenie bodov, kde sa majú robiť. Hovoril som s istým oficiálom Štátneho sekretariátu, biskupom, ktorý musel pracovať v jednej komunistickej krajine na začiatku revolúcie. Keď videli, ako sa uberá tá revolúcia v 50. rokoch, viac-menej, biskupi tajne vysvätili roľníkov, statočných a nábožných mužov. Potom, keď kríza prešla, po tridsiatich rokoch, vec sa vyriešila. A on mi hovoril o silných dojmoch, aké zažíval, keď pri jednej koncelebrácii videl týchto roľníkov, so zrobenými rukami, ako si obliekajú alby, aby koncelebrovali s biskupmi. V dejinách Cirkvi sa toto udialo. Je to vec, ktorú treba študovať, uvažovať nad ňou a premodliť ju.
Caroline Pigozzi: „...sú tu tí protestanti, čo sa stali katolíkmi...“
Pápež František: „Áno, pýtate sa ma na to, čo urobil pápež Benedikt XVI., je to pravda. Zabudol som na Anglicanorum coetibus, na anglikánskych kňazov, ktorí sa stali katolíckymi a naďalej žijú v manželstve, akoby boli východnými. Spomínam si na jednu stredajšiu audienciu, keď som videl vo veľkom počte týchto kňazov, v kolárikoch a za ruku s ich manželkami a deťmi..., a vysvetlili mi to. Je to pravda, ďakujem, že ste mi to pripomenuli.“
*
(Správa bude doplnená)
Aktualizované: 29.1.2019, 12:48
Comments