Te Deum na konci roka: Plnosť všetkému dáva Láska, sústredená v Ježišovi

Svätý Otec pri slávení Prvých vešpier Slávnosti Panny Márie Bohorodičky

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri slávení vešpier 31. decembra 2018 v Bazilike sv. Petra spojenými s eucharistickou adoráciou a požehnaním, s ďakovným spevom Te Deum na záver kalendárneho roka. Na záver slávenia sa Svätý Otec pomodlil pred vatikánskym betlehemom a navštívil priestory nového charitatívneho zdravotného strediska pod kolonádou.

V rámci liturgie Prvých vešpier zo Slávnosti Panny Márie Bohorodičky bezprostredne pred homíliou zaznelo krátke čítanie z Listu sv. Pavla Galaťanom: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4,4-5).

Homília Svätého Otca pri vešperách 31. decembra

Na záver roka nás Božie slovo sprevádza týmito dvomi veršami apoštola Pavla (Gal 4,4-5). Sú to veľmi hutné slová a sú syntézou Nového zákona, pričom dávajú zmysel tomu „kritickému“ okamihu, ktorým je vždy prechod z jedného roka do druhého.

Prvý pojem, ktorý nás zasahuje, je „plnosť času“. V týchto posledných hodinách kalendárneho roka nadobúda osobitný význam a my ešte väčšmi cítime potrebu niečoho, čo by naplnilo významom plynutie času. Niečo, alebo správnejšie „niekoho“. A tento „niekto“ prišiel, poslaný od Boha: je to jeho Syn, Ježiš. Pred niekoľkými dňami sme slávili jeho narodenie: Narodil sa zo ženy, z Panny Márie; narodil sa pod Zákonom ako židovský chlapec, podriadený Pánovmu Zákonu. Ako je to vôbec možné, ako práve toto môže byť znamením „plnosti času“? Zaiste, nateraz je takmer neviditeľný a bezvýznamný, avšak v priebehu niečo viac ako tridsiatich rokov tento Ježiš rozpúta neslýchanú silu, ktorá pretrváva doteraz a bude trvať cez celé dejiny: silu Lásky. A je to láska, čo dáva všetkému plnosť, aj samotnému času; v Ježišovi je „skoncentrovaná“ všetka láska Boha k ľudskému bytiu.

Svätý Pavol hovorí jasne prečo sa Boží Syn narodil v čase a aké je poslanie, ktoré mu Otec zveril: narodil sa, aby „vykúpil“. Práve toto je druhé slovo, ktoré nás zasahuje: vykúpiť, teda umožniť vyjsť z otroctva a prinavrátiť nám slobodu, dôstojnosť, hodnú Božích synov a dcér. Otroctvo, na ktoré apoštol myslí, je otroctvo „Zákona“, ponímaného ako súbor predpisov, ktoré treba zachovávať; Zákona, ktorý zaiste že človeka vychováva, má pedagogický význam, avšak nevyslobodzuje ho z jeho hriešneho stavu, naopak, takpovediac ho „priklincováva“ k tomuto stavu, brániac mu dosiahnuť synovskú slobodu.

Boh poslal na svet svojho Jednorodeného Syna, aby z ľudského srdca vykorenil staré otroctvo hriechu, a tak mu prinavrátil jeho dôstojnosť. Pretože z ľudského srdca – ako nás učí Ježiš v Evanjeliu (porov. Mk 7,21-23) – vychádzajú všetky zlé úmysly a neresti, ktoré ničia ľudský život a vzťahy.

A tu sa musíme zastaviť. Zastaviť sa a s bolesťou a pokáním uvažovať, lebo aj počas tohto roka, ktorý sa o chvíľu končí, toľkí ľudia žili a žijú v podmienkach otroctva,nehodného ľudskej osoby. Aj v našom meste Ríme sú bratia a sestry, ktorí sa z rôznych dôvodov nachádzajú v tomto stave. Myslím osobitne na tých, ktorí žijú bez vlastného príbytku. Je ich viac ako desať tisíc. V zime je ich položenie osobitne tvrdé. Všetci sú Božími synmi a dcérami, avšak rôzne formy otroctva, neraz veľmi komplexné, ich priviedli do situácie, keď žijú na okraji ľudskej dôstojnosti. Aj Ježiš sa narodil v podobných podmienkach, a to nie náhodou alebo nejakou nehodou: chcel sa tak narodiť, aby ukázal na Božiu lásku k malým a chudobným a tak zasial do sveta semiačko Božieho kráľovstva, kráľovstva spravodlivosti, lásky a pokoja, kde nik nie je otrokom, lebo všetci sú bratmi a sestrami jediného Otca.

Cirkev, ktorá je v Ríme, nechce zostať ľahostajná voči otroctvám našich čias, a ani ich len jednoducho pozorovať a evidovať, ale chce byť vo vnútri tejto reality, nablízkutýmto ľuďom a týmto situáciám. Materinsky nablízku.

Do takejto formy materstva Cirkvi by som vás rád povzbudil, keď slávime Božie materstvo Panny Márie. Keď sa ponárame do tohto tajomstva, uznávame, že Boh sa „narodil zo ženy“, aby sme my mohli prijať plnosť našej ľudskej prirodzenosti, „adoptívne synovstvo“. Jeho ponížením sa sme boli vyvýšení. Z jeho malosti vyrástla naša veľkosť. Z jeho krehkosti naša sila. A tým, že sa stal sluhom, priniesol nám slobodu.

Aké meno dať tomuto všetkému, ak nie Láska? Láska Otca, i Syna i Ducha Svätého, ktorému v tento večer svätá matka Cirkev spieva na celom svete svoj hymnus chvály a vďaky.