Pápež František sa v nedeľu 2. júna vrátil z Rumunska, ktoré je už 46. krajinou, ktorú počas svojho pontifikátu navštívil. Cestou z letiska sa v Bazilike Santa Maria Maggiore poďakoval pred milostivým obrazom Panny Márie za jej ochranu. Počas vyše dvojhodinového letu zo Sibiu do Ríma pápež František odpovedal na otázky novinárov pri tlačovej konferencii.
Vyše polhodinové stretnutie pápeža s novinármi moderoval riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice ad interim Alessandro Gisotti. Pripomenul tému 30. apoštolskej cesty „Kráčajme spoločne“, ako aj skutočnosť, že práve v ten deň sa v Cirkvi slávi Svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov.
Svätý Otec na úvod žurnalistom poďakoval za ich spoločnosť a pripomenul, že ich povolanie a poslanie je vytvárať opravdivú komunikáciu. Zdôraznil, že majú byť „svedkami komunikácie“, aby sa komunikácia nezužovala na vytváranie kontaktov, ako to dnes možno pozorovať. Potom pápež postupne zodpovedal šesť otázok, ktoré si žurnalisti pre neho pripravili.
Medzi hlavnými témami tlačovej konferencie boli ekumenické vzťahy s pravoslávím a napomáhanie jednoty kresťanov, vysťahovalectvo za prácou a s ním spojené sociálne a rodinné problémy, otázka talianskej politiky a zneužívania náboženských symbolov na účely politickej kampane, ako aj životodarný kontakt so staršou generáciou a osobný vzťah pápeža Františka s Benediktom XVI. Na záver sa pápež vyjadril k otázke súčasných odstredivých tendencií v Európskej únii.
Prvú otázku položila redaktorka Rumunskej televízie TVRDiana
Dumitrascu: „Svätý Otče, ďakujeme Vám za vašu návštevu v Rumunsku. Viete, že milióny z našich krajanov emigrovali v posledných rokoch. Čo by ste odkázali rodine, ktorá zanechá vlastné deti kvôli práci v cudzine s cieľom zaistiť im lepší život?“
Pápež František:
„Predovšetkým o tomto premýšľam ako o láske rodiny, pretože vzdialiť sa od seba nie je nič pekné. Vždy je tu nostalgia znovu sa zísť. Ale vzdialiť sa, aby nič rodine nechýbalo je čin lásky. Pri včerajšej svätej omši sme počúvali poslednú prosbu jednej panej, ktorá pracovala v cudzine, aby pomohla rodine. Oddelenie je vždy bolestné. Ale prečo odchádzajú? Nie kvôli turistike, ale z núdze. Z nutnosti. A mnohokrát to nie je vecou samotnej krajiny... Mnohokrát je to výsledkom svetovej politiky, ktorá na to vplýva. Viem, aké sú dejiny tvojej krajiny po páde komunizmu... Potom aj mnoho zahraničných podnikov zatvorili, aby ich mohli otvoriť v cudzine pre väčší zárobok.
Zatvoriť dnes podnik znamená nechať ľudí na ulici. A aj toto je nespravodlivosť sveta, všeobecná, nedostatok solidarity. Je to trápenie. Ako s tým bojovať? Úsilím o vytváranie pracovných zdrojov. Nie je to ľahké, nie je to jednoduché v súčasnej svetovej situácii, finančnej a ekonomickej. Ale myslite na to, že máte impozantnú úroveň pôrodnosti: tu sa nejaví demografická zima, ktorú vidíme v Európe.
Je nespravodlivosť nemať pracovné zdroje pre toľkých mladých. A preto žičím tomu, aby sa vyriešila táto situácia, ktorá nezávisí len od Rumunska, ale od svetového finančného poriadku, od tejto spoločnosti konzumizmu, čo chce mať viac, zarábať viac... A mnoho ľudí tam zostáva samých. Neviem, toto je moja odpoveď: výzva k svetovej solidarite v tejto chvíli, keď Rumunsko predsedá Európskej únii, pozriete sa na to trochu... Ďakujem.“
Druhú otázku položil Cristian Micaci z rumunského Rádia Mária: „Svätý Otče, v týchto dňoch sa veľa hovorilo o „kráčaní spolu“. Teraz, pri Vašom odchode, by som sa chcel spýtať: čo poradíte nám, v Rumunsku? Aké by mali byť vzťahy medzi vierovyznaniami, zvlášť medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou – menšina katolíkov, väčšina pravoslávnych –, vzťahy medzi rôznymi etnikami a vzťahy medzi politickým svetom a občianskou spoločnosťou?“
Pápež František:
„Vo všeobecnosti, povedal by som, vzťah natiahnutej ruky, ak existujú konflikty. V súčasnosti rozvíjajúca sa krajina s vysokým stupňom pôrodnosti, ako je tá vaša, s touto budúcnosťou, si nemôže dovoliť luxus mať vnútorných nepriateľov. Musí sa udržiavať proces zbližovania, neustále: medzi rôznymi etnikami, rôznymi vierovyznaniami, predovšetkým tými dvoma kresťanskými... Toto je prvá vec: vždy podaná ruka, počúvanie druhého.
Vzťah s Pravoslávím: máte veľkého patriarchu, človeka veľkého srdca a veľmi študovaného. Pozná mystiku Otcov púšte, mystickú spiritualitu, študoval v Nemecku... Je to tiež človek modlitby. Je jednoduché priblížiť sa k Danielovi, je to jednoduché, pretože ja ho vnímam ako brata a rozprávali sme sa ako bratia. Ja nehovorím: „Ale prečo vy...“, a on nehovorí: „Ale prečo vy...“ Kráčame spolu! Majúc vždy túto myšlienku: ekumenizmus neznamená dospieť k zavŕšeniu debaty, diskusií: ekumenizmus sa robí kráčaním spolu.
Kráčať spolu. Modliť sa spolu. Ekumenizmus modlitby. V dejinách máme ekumenizmus krvi: keď zabíjali kresťanov, nepýtali sa: „Ty si pravoslávny? Si katolík? Si luterán? Si anglikán?“ Nie. „Ty si kresťan“, a krv sa zmiešava. Ekumenizmus svedectva, to je ďalší ekumenizmus: modlitby, krvi, svedectva. A napokon ekumenizmus chudobných, ako to nazývam ja, čo znamená pracovať spolu na tom, čo môžeme, pracovať, aby sme pomohli chorým, bezvládnym, ľuďom, ktorí sú kdesi na hranici životného minima: pomáhať. Matúš 25: toto je pekný ekumenický program, nie?
Kráčať spoločne, a toto je už jednota kresťanov. Ale nečakajme, kým sa teológovia dohodnú, aby sme došli k Eucharistii. Eucharistia sa koná každý deň modlitbou, pamätaním na krv našich mučeníkov, skutkami lásky a aj tým, že sa máme radi.
V jednom európskom meste existoval dobrý vzťah – a stále je – medzi katolíckym arcibiskupom a luteránskym arcibiskupom. Katolícky arcibiskup mal prísť do Vatikánu v nedeľu večer a volal, že bude môcť prísť až v pondelok ráno. Keď prišiel, povedal mi: „Prepáč mi, ale včera luteránsky arcibiskup musel odísť na jedno stretnutie a požiadal ma: „Prosím, príď do mojej katedrály a ty odbav slávenie.“ To je bratstvo! Prísť až k tomuto je veľa! A kázeň predniesol katolík. Nekonal Eucharistiu, ale kázal, áno. Toto je bratstvo.
Keď som bol v Buenos Aires, pozvali ma do Škótskej cirkvi (k anglikánom) niekoľkokrát kázať, a chodieval som tam, prednášal kázne... Dá sa to! Dá sa kráčať spoločne. Jednota, bratstvo, natiahnutá ruka, pohľad prajnosti, bez ohovárania druhých... Chyby máme všetci, všetci. Ale ak kráčame spolu, chyby necháme bokom: tie kritizujú klebetníci. Ďakujem.“
Xavier Le Normand, vatikanista z francúzskej agentúry i.Media nadviazal na tému poukázaním na citlivý moment pri modlitbe pápeža a patriarchu v pravoslávnej katedrále:
„V prvý deň cesty ste navštívili pravoslávnu katedrálu, čo bol moment krásny, ale i trochu tvrdý pri modlitbe Otčenáš. Trošku tvrdý, pretože hoci boli katolíci a pravoslávni spolu, nemodlili sa spoločne. Práve ste hovorili o ekumenizme modlitby. Vaša Svätosť, o čom ste uvažovali, keď ste zostali v tichosti počas Otčenáša v rumunčine? A aké sú najbližšie kroky tohto spoločného kráčania?“
Pápež František:
„S niečím sa ti zdôverím: ja som nezostal v tichu, modlil som sa Otčenáš v taliančine. Aj ty? Dobre. A videl som počas modlitby Otčenáša, väčšina ľudí sa modlila aj v rumunčine aj v latinčine. Ľudia idú ďalej než my vedúci: my, ktorí sme v čele, musíme robiť diplomatické balansovanie, aby sme zaistili zhodu. Sú tu zvyklosti, diplomatické pravidlá, ktoré je dobré zachovať, aby sa veci nepokazili. Ale ľud sa modlí spoločne. Aj my, keď sme sami, modlíme sa spoločne. Toto je svedectvo.
Mám skúsenosť s modlitbou s veľmi mnohými luteránskymi, evanjelickými pastormi, a aj s pravoslávnymi. Patriarchovia sú otvorení. Áno, aj my katolíci máme uzavretých ľudí, ktorí to nechcú a hovoria: „Nie, pravoslávni sú schizmatici“. To sú staré záležitosti. Pravoslávni sú kresťania. Nuž existujú katolícke skupiny, ktoré sú tak trochu integralistické: musíme ich tolerovať, modliť sa za nich, aby im Pán a Duch Svätý trochu obmäkčil srdce. Ale ja som sa modlil. Oboje. Nepozeral som na Daniela, ale verím, že aj on.“
Pápež František odpovedal aj na otázku talianskej novinárky z agentúry ANSA, ktorá ho žiadala o komentár k talianskej vnútropolitickej scéne, kde sa v predvolebnom boji objavovali aj náboženské symboly. Manuela Tulli sa zaujímala, či je pravdivá klebeta, že sa pápež nechce stretnúť s aktuálnym talianskym vicepremiérom Salvinim. Pápež František sa odmietol vyjadrovať ku konkrétnym prejavom správania politikov. Vyvrátil dohady o svojej neochote k stretnutiu s vysvetlením, že venoval riadnu audienciu predsedovi vlády. Spomenul aj všeobecný problém korupcie, ktorá sa podľa jeho slov netýka čisto Talianskej politiky, ale mnohých krajín. Zároveň zdôraznil zodpovednú úlohu politika, ktorý by nikdy nemal zasievať strach, ale naopak nádej. Politik má byť spravodlivý, má vyžadovať, ale má rozsievať nádej, zopakoval Svätý Otec.
Žurnalistka španielskej vysielacej stanice COPE Eva Fernández sa pápeža opýtala: „Včera pri stretnutí s mladými a rodinami ste opäť zdôraznili dôležitosť vzťahu medzi starými rodičmi a mládežou, aby mladí mali korene pre napredovanie a starí rodičia mohli snívať. Vy nemáte nablízku rodinu, ale povedali ste, že Benedikt XVI. je ako starý otec, je to ako mať doma starého otca... Stále ho vnímate ako starého otca?“
Pápež František:
„Ešte viac! Zakaždým keď ho idem navštíviť, vnímam to takto. A vezmem ho za ruku, aby rozprával. Rozpráva málo, pozvoľna, ale s rovnakou hĺbkou ako vždy. Pretože Benediktov problém sú kolená, nie hlava: má veľkú bystrosť a ja, keď ho počúvam, silniem, cítim „šťavu“ tých koreňov, ktorá prichádza ku mne a pomáha mi napredovať.
Cítim túto tradíciu Cirkvi, a tradícia nie je nejaká vec do múzea. Tradícia je ako korene, ktoré ti dávajú šťavu na rast. A ty sa nestaneš koreňmi, ale budeš kvitnúť, strom bude rásť, prinesieš ovocie a semená budú koreňmi pre ďalších. Tradícia Cirkvi je vždy v pohybe.
V jednom interview, ktoré spravil pred niekoľkými dňami Andrea Monda v L´Osservatore - čítate L´Osservatore, však? – bola opísaná situácia, ktorá sa mi veľmi páčila, o hudobníkovi Gustavovi Mahlerovi. A keď už hovoríme o tradíciách, on povedal: «Tradícia je zárukou budúcnosti a nie strážkyňou popola».
Nie je to akési múzeum. Tradícia neuchováva popol, nostalgiu integralistov, návrat k popolu, nie. Tradícia sú korene, ktoré zaručujú, že strom porastie, vykvitne a zarodí ovocie. A opakujem ten citát argentínskeho básnika, ktorý sa mi tak páči: «Všetko čo má strom v korune, dostáva z toho, čo má pod zemou».“
Po týchto slovách sa Svätý Otec podelil so zážitkom zo sobotňajšieho stretnutia s ľuďmi v meste Jaš, kde sa s papamobilom na chvíľu pristavil pri starenke, ktorá mu so širokým úsmevom ukazovala bábätko na rukách. Fotografická momentka tejto dojímavej scény sa dostala aj do novín.
Nemecký novinár Lucas Wiegelmann konštatoval pápežov dôraz na bratstvo medzi národmi a jeho výzvy kráčať spoločne, ktoré zazneli počas návštevy Rumunska, no zároveň pripomenul, že v Európe rastie počet tých, čo netúžia po tomto bratstve, ale egoisticky dávajú prednosť izolácii a radšej chcú kráčať sami. Opýtal sa pápeža na jeho názor, prečo sa tak deje a čo by podľa neho Európa mala robiť, aby to zmenila.
Pápež František pripomenul svoje dva zásadné prejavy na túto tému pri návšteve v Štrasburgu 25. novembra 2014 a pri preberaní Ceny Karola Veľkého 6. mája 2016 vo Vatikáne. Okrem iného uviedol:
„Európa musí spolu hovoriť. Európa nesmie povedať: „Veď sme zjednotení, teraz povedzme Bruselu: vy to tam zariaďte, vy to hýbte dopredu“. Nie. Všetci sme zodpovední za Európsku úniu, všetci.“
Rotujúce predsedníctvo v Európskej únii nie je podľa pápeža Františka nejaký formálny tanček:
„Nie je to gesto zdvorilosti ako keď sa tancuje menuet, raz ty, raz ja. Nie. Je to symbol zodpovednosti za Európu, ktorú má každá z členských krajín. Ak si Európa nevšíma pozorne budúce výzvy, zvädne, bude ochabnutá.“
Takáto Európa nebude viac matkou, ale babkou, pripomenul pápež svoje obrazné vyjadrenie zo Štrasburgu. Potrebné je opäť nadviazať na odkaz otcov zakladateľov Európy, mať vedomie identity a jednoty, prekonávať rozdelenia a hranice:
„Vidíme hranice v Európe: toto nerobí dobro. Ani kultúrne hranice nerobia dobro. Je pravda, že každá krajina má vlastnú kultúru a musí si ju udržiavať, ale v duchu mnohostenu (polyédra): existuje taká globalizácia, kde sa rešpektujú kultúry všetkých, ale všetkých v jednote.
Nuž prosím vás, nech sa Európa nenechá poraziť pesimizmom alebo ideológiami, pretože Európa v tejto chvíli nie je atakovaná kanónmi či bombami, ale ideológiami. Ideológiami, ktoré nie sú európske, ktoré prichádzajú zvonka alebo sa rodia v skupinkách Európy, ale nie sú veľké.
Pomyslite na Európu, rozdelenú a bojachtivú... na rok 1914, a na roky 1932-33 až po rok 1939, keď vypukla vojna, Nuž, nevracajme sa k tomuto, prosím! Poučme sa z histórie. Nepadnime do tej istej jamy. Hovorí sa, že jediné zviera, ktoré padne do tej istej jamy je človek: somár to nikdy nespraví, je tak?“
Na záver tlačovej konferencie vyzval Svätý Otec okolo 70 prítomných novinárov k modlitbe za Európu:
„Viem, že niektorí z vás sú veriaci, iní nie až tak. Veriacim poviem: modlite sa za Európu, za jednotu. Aby jej Pán dal tú milosť. A neveriacim: žičte jej dobrú vôľu. Žičte zo srdca, túžte, aby sa Európa navrátila k tomu, ako o nej snívali zakladajúci otcovia.“
Comments