Prosba o spojenie sa v modlitbe k Matke Eucharistie a spolu s ňou k Trojjedinému Bohu za skoré ukončenie provizória v podávaní sv. prijímania
Píšem to aj preto, lebo som počul o pár spolubratoch, ktorí sa vraj tešia na zavedenie sv. prijímania kladeného na ruku. Skúsenosti z iných krajín dosvedčujú, že tam, kde je už dlhodobejšie zaužívaný zvyk podávania Eucharistie do rúk, viedlo to k úpadku viery, úcty k Eucharistii i k ľudskému životu a napokon i k odpadu od Cirkvi a následne k zatváraniu kostolov. Takéto niečo si isto na Slovensku neželáme.
Vieme, že bezprostredným predobrazom prijímania eucharistického chleba bolo nielen zázračné rozmnoženie chlebov, ale aj Ježišova poznámka na záver: „pozbierajte zvyšné odrobinky, aby nič nevyšlo nazmar.“ (Jn 6,12) Cirkev si bola vedomá, že je prakticky nemožné pozbierať všetky malé odrobinky zo svätých hostií, ak by sa sv. prijímanie kládlo do rúk. Preto ustanovilajediný, úctivý a bezpečný spôsob: položiť svätú hostiu priamo na jazyk, a tak preventívne zabrániť vzniku omrviniek. „Touto už tradičnou formou je lepšie zabezpečené rozdávanie s úctou, ktoré je náležité a dostatočne hodné prijímania; zároveň sa tak predchádza nebezpečiu profanácie.“ (Inštrukcia Memoriale Domini)
Z tohto hľadiska sv. prijímanie podané do rúk sa javí ako exegeticky nebiblické, pretože očividne ignoruje zachovávanie Ježišovho príkazu ohľadom omrviniek. Hrozí tiež spadnutie hostie z ruky na zem ako aj jej ukradnutie. Pri podávaní sv. prijímania do úst je len malá pravdepodobnosť malých úlomkov, a keby aj, to sa rieši paténou. K tomuto sa v inštrukcii Redemptionis sacramentum v článku 93 uvádza: „Pri prijímaní veriacich treba držať paténu, aby sa vyhlo nebezpečenstvu, že svätá hostia alebo nejaký jej úlomok padne na zem.“
Nepoužívanie patény pri podávaní do rúk je len ďalším svedectvom o ignorovaní praktizovania spomenutých Ježišových slov. Dobre vieme, že máme čo zotierať z patény po sv. prijímaní s väčším počtom ľudí. Skúsme si predstaviť, koľko „košov“ odrobín by sa napr. po nedeľných sv. omšiach nazbieralo z celého Slovenska, ba z celého sveta, z omrviniek nezachytených na paténach kvôli podávaniu Eucharistie do rúk?
Vďaka posvätnej úcte k Eucharistii stáročná tradícia jej podávania do úst má dôležitý význam na zachovaní živej (viery) Cirkvi po dnešné časy. V krajinách, kde sa len pár desaťročí praktizuje podávanie Eucharistie do rúk, badáme zomierajúcu Cirkev a predávanie kostolov. Prijímanie do úst je biblickejšie, a preto životodarnejšie a záväznejšie pre Cirkev.
Otcovia, bratia, prosím, ak cítime istý manipulačný „strachotvorný“ tlak na intimitu a pokoj Baránkovej svadobnej hostiny, spojme sa v modlitbe, aby sa provizórium nepredĺžilo do neurčita, ale aby sa čím skôr obnovil pokornejší a biblickejší spôsob prijímania Eucharistie. Prosím tiež o spojenie sa v modlitbe o prinavrátenie svätenej vody „do vstupných brán“ kostolov, aby opäť odpudzovala Zlého a veriacim sprostredkovala moc Božej ochrany zdravia duše i tela. Prosím aj o našu spoločnú modlitbu za oslobodenie od (ducha) strachu a pohodlia u nás aosobitne u ľudí, ktorí sa zo strachu rozhodli už viac nechodiť na sv. omše, resp. pre ktorých začína byť postačujúce iba sledovanie omše v televízii. „Diablovi sa vzoprite a ujde od vás.“ (Jak 4,7)
V plnom rešpekte voči láske tých ovečiek, ktoré z túžby po Kristovi prijímajú Telo Pánovo na ruku, prosím o strpenie s ľuďmi, ktorí jednoducho nedokážu ísť na sv. prijímanie do rúk kvôli ich citlivému svedomiu a úctivej bázni voči Eucharistii. Doslova plačú, lebo na jednej strane milujú Krista, ale na druhej strane jednoducho nedokážu ísť…
Chcú prijať živé Kristovo Telo čo najvznešenejšie, priamo na jazyk a nie na ruku, teda nie všedným spôsobom jedenia. Svätým prijímaním na jazyk chcú vyjadrovať, že prijímaný Ježiš je vtelený Boží Syn vo Sviatosti anie nejaká „vec“, ktorú si môžeme podávať z ruky do ruky. On je Niekto Iný, než obyčajný chlebík, a preto je potrebné, aby bol prijímaný aj „ináč“, než ako si podávame napr. vianočnú oplátku. Nechcú svojou účasťou podporiť zvykanie si a napokon zavedenie zo zvyku prijímať na ruku, aby vzhľadom na budúcnosť nemali už teraz nepriamu účasť na potenciálnych prípadoch znesvätenia Eucharistie.
Sv. Ján Pavol II. v encyklike Ecclesia de Eucharistia(61) napísal: „Nehrozí, že by sme v starostlivosti o toto tajomstvo preháňali.“ Mohli by sme to prirovnať k neveste, ktorú by nútili ísť na sobáš so ženíchom vo všednom oblečení, napr. v rifliach alebo v pracovných teplákoch. Ona miluje ženícha, ale takto profánne v bežnom oblečení ho nechce prijať. Chce byť v bielom šate svadobnej vznešenej lásky. Chce prijať jeho telo do svojho tela vo vznešenej úcte, lebo cíti, že by týmto všedným zovňajškom znížila posvätnosť ženícha, ktorý je pre ňu taký vzácny. Prosím, nepovažujme túto nevestu ako hriešnu za to, že nechce takto prijať ženícha. Aby sme pre jej bázeň Božiu, ktorá je siedmym darom Ducha Svätého, neupadli azda týmto posudzovaním do pohŕdania Božím Duchom snúbeneckej lásky, s ktorou by sa predsa malo pristupovať k Eucharistii.
Inštrukcia Redemptionis sacramentum v článku 91. hovorí: „Pri rozdávaní svätého prijímania treba pamätať, že posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali. Teda nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky.“ ... a v ďalšom článku 92 sa uvádza: „Hoci každý veriaci má vždy právo prijať sväté prijímanie podľa svojej vôle do úst, ak niekto z prijímajúcich chce prijať sviatosť na ruku v krajinách, kde to konferencia biskupov s potvrdením Apoštolskej stolice dovolila, nech sa mu svätá hostia dá. Predsa však osobitne treba dbať o to, aby ju prijímajúci prijal hneď pred vysluhovateľom, aby nik s hostiou na ruke neodišiel. Ak by hrozilo nebezpečenstvo znesvätenia, sväté prijímanie sa veriacim na ruku nemá podávať.“ Toto je pozoruhodná varovná poznámka. Čiže – v protiklade s tradičným podávaním do úst – pri podávaní do rúk tu zrazu vzniká možné nebezpečenstvo znesvätenia. Ale ak tu vôbec zrazu nastane nebezpečenstvo znesvätenia, ktoré predtým také nehrozilo, tak niet dôvod ani uvažovať o predĺžení provizória „v prospech“ potenciálnejšieho znesvätenia Eucharistie.
Na záver prosím o spojenie sa v modlitbe, aby sa liturgia oslobodila od svetského vplyvu nekompetentného zasahovať do posvätnej liturgie sv. omše. Kiežby sa podľa slov istej veriacej nielenže obnovilo sv. prijímanie do úst, ale i na kolenách – aj ako výraz vďačnosti za tento nevýslovný Boží dar i ako dlhodobé gesto pokánia odčiňujúc strach i pohodlie ochromených veriacich i nás kňazov, ak sme v uplynulom čase neboli dosť odvážni a vynaliezaví vo využití pastoračných možností na udržiavanie sviatostného života ovečiek nám zverených.
Prajem vám veľa zdravia, síl i ostatných Božích milostí na príhovor Matky Eucharistie! Ďakujem!
o.Ivan Špánik, nemocničný kaplán (Žilina)