TU podpísať:
Vaše excelencie, otcovia biskupi,
my, katolícki veriaci, sa na Vás obraciame s našou synovskou prosbou, aby ste prehodnotili svoje rozhodnutie, umožniť podávanie Eucharistie do rúk veriacich.
Cirkev po stáročia čelila mnohým súženiam. Trápili ju nepriatelia vonkajší aj úpadok vo vlastných radoch. Vernosť svojho stáda skúšal Boh mnohokrát ranami morovými i nepriazňou prírodných živlov. Čím hlbšie však boli rany a čím nižšie klesal zbiedený ľud, tým vyššie pozdvihoval svoj zrak. Príznačným javom, v dobách skúšok a súženia, bol nárast úcty k Všemohúcemu Bohu, k Panne Márii, svätým a k všetkému čo súviselo so spásou, v ktorú dúfali sužované davy. Biedny človek, tvárou v tvár utrpeniu a smrti, odkladal svoju blahobytnú pýchu a hľadal cestu, ako preukázať Bohu čo najviac úcty a pokory. Dobre vedel, že bázeň a úcta pred Bohom, je podmienkou šťastia v živote pozemskom i po smrti. Túto úctu, vo svete viditeľnom a telesnom, prejavoval viditeľne a telesne, tak, aby vydal svedectvo o svojej viere.
Toto poznanie, že úcta preukazovaná Bohu má prednosť pred všetkým, čerpala Cirkev z prvých troch Božích prikázaní a riadila sa ním počas celej svojej histórie. Jej prioritou bolo preukazovať Bohu poctu stále lepšie a dokonalejšie. Preto sa Cirkev nezastavila na polceste, ale s jej mohutnením rástol aj ideál vonkajších prejavov úcty. S bolesťou hľadiac na prejavy ľahostajnosti, či dokonca neúcty k svätým veciam, vyzývali svätci počas cirkevných dejín, k stále väčšej a dokonalejšej úcte k Bohu a Jeho milosti.
Ústredným bodom cirkevného života, ku ktorému sa vždy upínala úcta a zbožnosť katolíckej viery predovšetkým, bolo sviatostné Božie Telo, víno a chlieb zázračne premenené na Krv a Telo Nášho Pána, pri obeti sv. omše. Vďaka nekonečnej Božej milosti bolo aj nám, biednym hriešnikom, umožnené prijímať, čiže jesť ústami, Božie Telo.S bázňou pred toľkou milosťou a s úctou pred Božou velebnosťou, ukrytou tajomným spôsobom vo sv. hostii, padal človek na kolená v úžase pred Božou pokorou, s ktorou sa On sám a dobrovoľne uväznil, do malého kúska hmoty.
Cirkev vedená Duchom Svätým a láskou k Najsvätejšej sviatosti, ustálila v 10. storočí, ako zodpovedajúci prejav úcty pri prijímaní Božieho Tela, kľačanie a prijímanie do úst. Nič lepšie nevyjadrovalo odovzdanosť do Božej vôle, nezaslúženosť Božieho daru a úctu k nemu. Odvtedy až do dnešných čias Cirkev, sužovaná chorobami a katastrofami, nikdy nestratila zo zreteľa túto úctu. Vždy ju kládla nad nebezpečenstvá a individuálne nešťastie ľudí.Všetci pápeži, vrátane Jána Pavla II. a Benedikta XVI. išli v tomto katolíckym veriacim príkladom.
Nasledujme preto aj my ich vznešený príklad, ako nás k tomu vyzýva napríklad aj kardinál Sarah, a odhoďme od seba bázeň z toho čo ničí telo, ale nemôže zničiť dušu. Naopak vzbuďme si bázeň pred Božou velebnosťou, ukrytou v svätej hostii a keď ju budeme prijímať, urobme to tak, ako to Cirkev uznala za najvhodnejšie: padnime na kolená a odovzdane čakajme kým Pán Ježiš príde k nám, do našich úst.Neberme Ho opovážlivo do svojich nehodných rúk, ale nechajme ruky posvätené, ruky kňaza, aby nám dali Telo Božie.Boh nezabudne na našu úctu voči jeho Synovi a odmení nás v živote pozemskom i nebeskom.
Túto prosbu predkladáme so synovskou pokorou a úctou, ale zároveň s vedomím, že úcta voči Najsvätejšej Sviatosti nám prikazuje nemlčať a pozdvihnúť svoj hlas.Našou snahou nie je upozorňovať na ľudí, ich zlyhania, či chváliť ich prednosti. Jediným cieľom našej snahy jeuchovať nedotknutú úctu k Božiemu Telu, v našom národe.Generácie si túto úctu odovzdávali ako najcennejší poklad a aj dnešné pokolenie ju nezaslúžene prijalo, ako najvyšší dar.
Nezničme tento dar a nenechajme ho rozplynúť v hmle ľahostajnosti a krátkozrakého strachu pred chorobou.Naši potomkovia potrebujú tento dar úcty a zbožnosti práve tak, ako naši predkovia. S bázňou im ho odovzdajme, aby raz ich ústa nežalovali proti nám u Všemohúceho Boha.
Vaše excelencie, ctihodní otcovia biskupi, táto synovská prosba je pokornou prosbou veriacich, ktorí sa obávajú znevažovania Božieho Tela a je podmienená nasledovnými skutočnosťami.
Prefekt vatikánskej kongregácie, ktorá má na starosti liturgiu, v jednej knihe, ktorá vysvetľuje prečo Cirkev upustila od prijímania na ruku, jasne poukazuje na príklad svätých našich čias, ktorí prijímali sväté prijímanie kľačiačky a na jazyk. Máme pred očami chorého Jána Pavla II., keď mu kardinál Ratzinger podáva sväté prijímanie na kľakátku, hoci si už sám nevládol ani kľaknúť. Ďalšou takou sväticou je Matka Tereza. Je naozaj také ponižujúce si kľaknúť pred Bohom?
My veriaci Slovenska, ktorí sme vždy dosvedčovali vernosť Cirkvi, prosíme našich otcov biskupov, aby ostali verný prosbám zástupcu svätého Otca, kardinála Saraha.Chceme ako národ oddaný Panne Márii pristupovať k svätému prijímaniu tak, ako fatimské deti,keď im Anjel zjavil tajomstvo eucharistie.NEDOVOĽTE PRIJÍMANIE NA RUKU, OD KTORÉHO TRADÍCIA CIRKVI RÝCHLO UPUSTILA Z ÚCTY K EUCHARISTII. NECHCEME ÍSŤ CESTOU ZÁPADU V ÚPADKU VIERY V EUCHARISTIU.
TU podpísať: