Omán

Ománsky sultanát

📷📷

Omán (arab. عُمان – Umán ), dlhý tvar Ománsky sultanát (arab. سلطنة عُمان – Sultana Umán ) je arabský štát v juhozápadnej Ázii, presnejšie v juhovýchodnej časti Arabského polostrova, ležiaci na pobreží pri Arabskom mori a Ománskom zálive. Na severe susedí so Spojenými arabskými emirátmi (dĺžka hranice 410 kilometrov), na juhozápade s Jemenom (288 kilometrov) a na západe so Saudskou Arábiou (676 kilometrov). Celková rozloha krajiny je 309 500 km². Súčasťou Ománu sú tiež exklávy Madháʾ a Musandam. Tie boli súčasťou nezhôd medzi Ománom a Spojenými arabskými emirátmi, ale v roku 2003 obidva štáty údajne ratifikovali a podpísali zmluvu o konečnom ustanovení spoločných hraníc. Podrobnosti ohľadne dohody však neboli dosiaľ zverejnené.[2]

V krajine žije približne tri milióny obyvateľov. Početne najzastúpenejším etnikom sú Arabi, nasledujú prisťahovalci pôvodom z Južnej Ázie – Bangladéša (Bengálci), Indie, Pakistanu (Balúčovia) a Srí Lanky a tiež Afriky. Valná väčšina obyvateľov sú moslimovia, najrozšírenejšia je ibádíjovská veteva islamu. Najvyznávanejšie náboženstvo mimo islamuje hinduizmus. Medzi dorozumievacie jazyky patria úradná arabčina a hojne používaná angličtina.

Omán je monarchiou. Súčasným sultánom a zároveň predsedom vlády je Kábús bin Saíd z dynastie al-Saídov. Titul monarchu je dedičný.

Výsledky prieskumu austrálskej organizácie Vision of Humanity, zostavujúcej zoznam krajín podľa svetového mierového indexu, označili Omán 21. najbezpečnejšou krajinou sveta za rok 2009. V predchádzajúcich dvoch rokoch obsadil 25. (2008) a 22. (2007) pozíciu.[3]

V novembri 2010 program OSN pre rozvoj vydal správu o dlhodobom rozvoji 135 krajín sveta za posledných 40 rokov. Omán sa v zozname umiestil na prvom mieste.[4]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Kamenná doba[upraviť | upraviť zdroj]

📷Keramická črepina doby železnej z archeologického náleziska Chor Rori

Najstaršie známe miesto ľudského osídlenia v Ománe je v oblasti Watajah na území dnešného Maskatského guvernorátu. Datuje sa do doby kamennej, pred približne 5 000 rokmi. Boli tu nájdené archeologické pozostatky z doby kamennej a doby bronzovej a to najmä rôzne kamenné nástroje, zvieracie kosti, škrupiny a ohniská, ktoré sa datujú do roku 7615 pred Kr. Ďalej bola objavená ručne robená keramika, typická pre dobu bronzovú, pazúrikové nástroje, zaostrené predmety a škrabky.[5]

V jednej z hôr tej istej oblasti boli nájdené nástenné kresby zvierat. Podobné kresby boli objavené aj v iných častiach Ománu, a to v oblastiach Vádí Sahtan a Vádí Baní Charús blízko mesta Rustak. Tieto kresby zobrazovali človeka nesúceho zbrane, ktorý čelil divokým zvieratám. Ďalším miestom archeologických nálezov doby kamennej je Sivan, neďaleko mesta Hajma. Tu boli objavené hroty šípov, nože, dláta a zaguľatené kamene, ktoré vtedajší ľudia používali na hádzanie po zvieratách.[5]

Predislamský Omán[upraviť | upraviť zdroj]

V predislamskej dobe sa v Ománe usadili arabské kmene, od ktorých pravdepodobne pochádza aj názov tejto krajiny. Živili sa pastierstvom a na pobreží navyše ešte rybolovom. Na mnohých dnešných ománskych rodinách je zrejmá ich podobnosť k rodinám z iných štátov Arábie.[6][7]

V období od 6. storočia pred Kristom do 7. storočia nášho letopočtu a onoho zmieneného príchodu islamu bol Omán pod vplyvom alebo kontrolou perzských dynastií. Najprv to boli Achajmenovci, následne Parti a nakoniec Sásánovci. Kontrola nad Perzským zálivom sa okolo roku 250 pred Kr. preniesla z ríše Achajmenovcov na Partskú ríšu. Kvôli ochrane svojich obchodných trás založili Parti v Ománe pevnosti s osádkou. V 3. storočí vystriedali Partov Sásánovci, ktorí udržali svoju kontrolu nad Ománom až do doby vzostupu islamu o štyri storočia neskôr.[7]

Príchod islamu[upraviť | upraviť zdroj]

Islam sa na ománske územie rozšíril ešte za života proroka Mohameda. Konverzia Ománcov na nové náboženstvo je prisudzovaná Amrovi íbn al-Asovi, ktorý krajinu navštívil v polovici 7. storočia.[8] Ománci patrili k prvým, ktorí prijali islam dobrovoľne. Tak sa stalo okolo roku 630, v čase kedy Mohamed vyslal Amra íbn al-Asa za spoluvládcami Ománu, ktorými boli Džajfar a Ábd. Mohamedov vyslanec ich mal vyzvať, aby prijali jeho vieru, a tak sa stalo.

📷Forte de Doba, dielo z doby okupácie zo strany Portugalska (1620)

Omán sa stal ibádíjskou krajinou, ktorej vládol vyvolený vládca, imám. Po smrti Mohameda prepukli boje o následovníctvo, kde hral Omán dôležitú úlohu. V raných rokoch islamskej expanzie Omán dobýval nové územia v Iraku, Perzii a v ďalších krajinách. Posolstvo islamu zaniesli Ománci pri svojich cestách až do Číny a ďalších ázijských prístavov.[7]

Omán sa stal mocným štátom s obchodnými a námornými aktivitami siahajúcimi k Východnej a Strednej Afrike.[7] V tomto období vládli Ománu nasledujúce dynastie: Umajjovci (661 – 750), Abbásovci (750 – 931, 932 – 933, 934 – 967), Karmatiani(931 – 932, 933 – 934), dynastia Bujidov (967 – 1053) a Seldžukovia (1053 – 1154).[8]

Usadenie Portugalcov[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1508 až 1648 bol Omán z veľkej časti kontrolovaný Portugalskom, ktoré obsadilo jeho hlavné mesto Maskat. Portugalci pricestovali do regiónu po príchode objaviteľa Vasco da Gamu do Indie. Pretože potrebovali chrániť svoje námorné trasy, vybudovali na ománskom území opevnené mestá. Ruiny týchto miest, postavených v koloniálnom štýle, zostali dodnes.[9]

O pol druhého storočia neskôr boli Portugalci vyhnaní ománskymi domorodými kmeňmi. Tie o sto rokov neskôr (1741) vytlačila armáda arabských kmeňov pod velením jemenského kmeňového vodcu, ktorý začal líniu dodnes vládnucich sultánov. Od tej doby je Omán nezávislý, okrem krátkej perzskej invázie pár rokov na to.[9]

Omán a Východoafrická ríša[upraviť | upraviť zdroj]

📷Ománska Východoafrická ríša v roku 1856:

██ územie pod ománskou vládou

██ významné mestá

██ ománske faktórie

📷 Pozri aj: Maskat a Omán

Omán pokračoval vo vytlačovaní portugalských síl z Indického oceánu, predovšetkým Afriky. V 90. rokoch 17. storočiaománsky imám Sultán íbn Saíf dobýval pobrežie Východnej Afriky. Hlavnou prekážkou bola pevnosť Fort Jesus v Mombase, ktorú imám dobyl v roku 1698 po dvojročnom obliehaní.[10]

Následne Ománci zakladajú Zanzibarský sultanát (1698) a vyháňajú Portugalcov zo Zanzibaru a Mombasy.[11] Tí boli nútení opustiť aj ďalšie prímorské územia východnej Afriky, ktoré boli situované severne od Mozambiku. Zanzibar sa stal cennou korisťou, hlavne vďaka trhu s otrokmi. Stal sa dôležitou súčasťou Ománskej ríše čo dokazuje rozhodnutie najväčšieho ománskeho sultána 19. storočia, Saída bin Sultána učiniť z neho svoje hlavné sídlo. Saíd v Zanzibare postavil impozantné paláce a záhrady. Rivalitu medzi jeho dvoma synmi vyriešil s pomocou britskej diplomacie. Prvý syn, Majid, sa stal vládcom Zanzibaru a územia východoafrického pobrežia. Druhý syn, Thuvajni, získal Maskat a Omán.[10]

Omán nadviazal styky s dobovými veľmocami ako bola Británia, Francúzsko, Holandsko či Spojené štáty. Na začiatku 20. storočia však nastal úpadok a krajina sa od sveta izolovala. V roku 1920 začali zahraničné spoločnosti s hľadaním ropy. Spoločnosť Anglo-Persian Oil Company viedla geologické prieskumy s neúspešným výsledkom. Druhá svetová vojna a ďalšie udalosti prerušili prieskum až do roku 1962. Prvý úspešný vrt sa uskutočnil v oblasti Jíbal, následovaný vrtmi v Natíhu a Fahúde. Produkcia ropy v obchodnej miere sa začala približne v roku 1967.[7]

Dafárske povstanie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dafárske povstanie

Dafárske povstanie vypuklo v roku 1962 v oblasti Dafár na juhu krajiny, proti Maskatu a Ománu a Spojenému kráľovstvu. Toto povstanie, prikláňajúce sa k radikalizmu, sa stalo hrozbou pre vtedajšieho sultána Saída bin Tajmúra a vyvolalo nepokoje aj v ďalších regiónoch krajiny. Sultán Saíd bin Tajmúr bol s pomocou Britov zosadený svojim synom Kábúsom, ktorý zaviedol nutné reformy, aby tak pripravil vzbúrencov o podporu ľudu a zmodernizoval chátrajúcu krajinu. Povstanie skončilo v roku 1975, kedy proti vzbúrencom zasiahli ako Ománske ozbrojené sily, tak ozbrojené sily Iránu.[12]

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

📷 Pozri aj: Zoznam miest v Ománe📷Detailná mapa Ománu

Omán sa nachádza na Strednom východe, na juhovýchode Arabského polostrova. Jeho pobrežie je ohraničené Arabským morom a Ománskym a Perzským zálivom. Susedí so Spojenými arabskými emirátmi (dĺžka hranice 410 kilometrov), Jemenom(288 kilometrov) a Saudskou Arábiou (676 kilometrov). Rozloha štátu podľa ománskych zdrojov dosahuje 212 460 km²[13]. Niektoré pramene (CIA World Factbook[14]) uvádzajú až 309 500 km² kvôli nejasnému stanoveniu hraníc v púštnych oblastiach. Súčasťou Ománu sú tiež exklávy Madha a Musandam a niekoľko ostrovov (napríklad Masíra).

Krajina je veľmi rôznorodá a nepresahuje 100 až 400 metrov výšky. Severná pobrežná oblasť al-Batína je využívaná k poľnohospodárstvu, od vnútrozemnej púšte Ar-Rub’ al-Chálí ju oddeľuje vysoké vápencové pohorie Al Hadžar. Na juhu sa pozdĺž pobrežia rozkladá Arabská tabuľa, dosahujúca miestami výšky až 1 400 metrov, a horská oblasť Karra.[15]

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Veľkoleposť a rozmanitosť krajiny sú dôsledkom geologickej histórie a klímy posledných miliónov rokov. Jedinečné skalné výčnelky v pohorí Al Hadžar, Hukfu a Dafáre sú rajom pre medzinárodných geológov. Prvé geologické záznamy sa datujú do doby približne 825 miliónov rokov a zahrňujú aspoň tri obdobia, kedy bola krajina pokrytá ľadom, čo môže byť trochu prekvapivé vzhľadom na súčasnú zemepisnú šírku a podnebie.[16]

Omán, ležiaci v juhovýchodnom cípe Arabskej tabule, sa kvôli rozširovaniu Červeného mora pomaly tlačí smerom na sever. Hory Al Hadžar a potopené údolia Musandamu sú toho pamiatkou.[16]

V svojej geologicky nedávnej minulosti bolo územie položené pri okraji oceánu, čo potvrdzujú nálezy tmavo sfarbených ofiolitov, čo sú vulkanické horniny z oceánu, bohaté na meď a chróm.[16]

Vnútrozemské pláne sú plné mladších, usadených hornín, štrku, dunového piesku a soľných zvetralín. Pod nimi sa nachádza niekoľko kilometrov silná vrstva zložená zo starších usadenín, v ktorých sú ukryté ománske uhľovodíkové zdroje. Staroveká soľ, ktorá prichádza na povrch z niekoľkých soľných hôr ako je napríklad Karat Kibrit, hrá dôležitú úlohu v utváraní mnohých ropných a plynových akumulácií.[16]

Klíma[upraviť | upraviť zdroj]

Ománska klíma je spoločne s topografiou rôznorodá, s vlhkými prímorskými oblasťami a tropický teplým suchým púštnym vnútrozemím. Hoci sú dažďové zrážky spravidla nepravidelné a nepatrné, južne položená provincia Dafár zachytáva monzúny z Indického oceánu, spadajúce medzi júnom a septembrom. Vnútrozemské letné teploty môžu stúpnuť až na 54 stupňov Celzia. Väčšina turistov krajinu navštevuje počas miernejšie teplých mesiacov, v čase medzi októbrom až aprílom, spolu s návštevníkmi z krajín Rady pre spoluprácu arabských štátov v Zálive (skrátene GCC) uprednostňujú mesiace júl a august, kedy obdobie monzúnov prichádza do Dafáru.[17]

Životné prostredie[upraviť | upraviť zdroj]

📷Ťava vo Wudam as-Sahíle (Maskat)

Púštne kroviny a traviny, spoločné pre celú južnú časť Arábie, sa tiež nachádzajú aj v Ománe. Vegetácia je rozptýlená po vnútrozemskej náhornej plošine, ktorú z veľkej časti tvorí štrková púšť. Jej rastu pomáhajú väčšie množstvo monzúnových zrážok v Dafáre a horách v období letných mesiacov. Rastú tu kokosové palmy (predovšetkým Dafár), odrody akácie, oleandrea kadidlovníky (vyvýšeniny). Pohorie Al Hadžar je najvyšším miestom vo východnej Arábii, voľne tu žije Arabitragus jayakari.[19]

Tunajšími pôvodnými cicavcami sú leopardy, hyeny, líšky, vlci, zajace, priamorožce a kozorožce. Medzi pôvodné vtáky patria supy, orly, bociany, dropy, kuropta čiernohlavá, vlha, sokoly a strdimilovia.[19]

Na začiatku 21. storočia žilo na území Ománu 9 ohrozených druhov cicavcov a 5 zástupcov vtáctva. Nad 19 druhmi rastlín rovnako visela hrozba vymiznutia. Sultán Kábús vyvinul snahu o ich ochranu pred vyhubením, vyhlásil niekoľko výnosov, týkajúcich sa ochrany prírody.[20]

Omán trpí hneď niekoľkými ekologickými problémami. Jedným z nich je znečistenie pláží a ďalších prímorských oblastí, v dôsledku preplávaní ropných tankerov Hormuzským prielivom a Ománskym zálivom. Ďalším, nemenej závažným, je udržovanie prísunu dostatočného množstva vody do poľnohospodárskych oblastí a do domácností. Krajina disponuje len jedným kubickým kilometrom obnoviteľných vodných zdrojov, pričom 94 % je užitých v poľnohospodárstve a 2 % pri priemyslovej činnosti. Len 30 % všetkých vidieckych obyvateľov má prístup k čistej pitnej vode. Obdobie sucha a nepočetné dažďové zrážky prispievajú k nedostatočnému zásobovaniu vodou.[20]

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

📷Ománci na tržnici v Matre (Maskat)

Počet obyvateľov sa pohybuje okolo troch miliónov. Väčšinovým alebo majoritným etnikom sú Arabi, v krajine ale žije mnoho prisťahovalcov z Afriky a južnej Ázie, hlavne z Bangladéša, Indie, Pakistanu (Balúčovia) a Srí Lanky.[21] Najväčšiu prisťahovaleckú komunitu tvoria Indovia, ktorých počet sa pohybuje okolo pol milióna.[22] Obyvateľstvo je po krajine rozložené nerovnomerne, zatiaľ čo púštne oblasti sú takmer neobývané, na severe umiestený guvernorát al-Batína a východne od neho metropolitná oblasť hlavného mesta Maskat patrí k najviac zaľudneným.[23] Oficiálnym jazykom je arabčina,[21] rozšírená je angličtina a materské jazyky prisťahovalcov – balúčtina, urdčina a rôzne indické dialekty.[21] Gramotnosť presahuje 81 %, vyššia je u chlapcov či mužov (86,8 %) a o niečo nižšia u dievčat alebo žien (73,5 %).[21]

Miera populačného rastu je podľa údajov The World Factbook na 2 %.[21] Obyvateľstvo do 14-tich rokov tvorí 43 % populácie, od 14-tich do 64 rokov 54 % a len 3 % sú ľudia nad 65 rokov.[21] Priemerný vek u mužov je medzi 25 a 26 rokov, u žien 22 rokov.[21] V mestách žije 72 % Ománcov, v rokoch 2005 a 2010 bol zaznamenaný ročný dvojpercentný rast.[21] Čo sa týka plodnosti (fertility), pripadá na jednu ženu 2,87 dieťaťa.[21]

Zdravotníctvo[upraviť | upraviť zdroj]

Zdravotná starostlivosť je občanom Ománu poskytovaná bezplatne[24], ale cudzinci si ju musia zaplatiť.[13] Tunajšia zdravotná starostlivosť dosahuje vysokú úroveň regionálne aj medzinárodne. Od Svetovej zdravotníckej organizácie, Detského fondu OSN a Rozvojového programu OSN dostal Ománsky sultanát uznanie za úspechy v tomto obore.[24] K roku 1999 pripadalo na 1 000 obyvateľov odhadom 1,3 lekára a 2,2 nemocničných lôžok. V roku 1993 malo 89 % obyvateľstva prístup k zdravotnej starostlivosti. Roku 2000 mala približne tretina populácie prístup k čistej pitnej vode a 92 % malo dostatočnú možnosť hygieny.[25] Počet ľudí žijúcich s AIDS/HIV sa pohybuje na 1 300, ročný nárast činí 0,1 %. Počet úmrtí je nízky.[21] Antikoncepcia je dostupná v súkromných nemocniciach, predajniach a lekárňach. Potrat je nelegálny, výnimku tvoria prípady, kedy je ohrozený život matky.[26]

Pokrok v oblastiach zdravotnej starostlivosti a liečby prebiehal súbežne s pokrokom vo vzdelávaní. V roku 1970 bolo v krajine deväť štátnych polikliník a jediná dvanásťlôžková nemocnica, ktorej personál tvorili misionári zo Spojených štátov amerických. Roku 1980 stalo 14 nemocníc a v roku 1990 už 47.[26] Počas rovnakého desaťročia sa zvýšil počet lekárov z 294 na 994, počet zdravotných sestier sa dokonca štvornásobil, v roku 1980 ich bolo 857 a po desiatich rokoch 3 512.[26] V júli 1987 mala lekárska komunita možnosť prvýkrát sa zúčastniť seminára na tému AIDS a rozšíriť si tak povedomie o tejto chorobe.[26]

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Náboženstvo v Ománe

Najrozšírenejším náboženstvom v krajine je islam. Približne tri štvrtiny Ománcov sa hlási k ibadíjovskej odnoži islamu,[21][27] čo z Ománu činí unikátny moslimský štát, pretože tu neprevládajú ani sunnitskí, ani šíitskí moslimovia. Zástupcovia týchto zvyšných dvoch vetví islamu tvoria spoločne s hinduistami väčšinu zo zvyšnej štvrtiny populácie.[21] Sunniti obývajú hlavne mesto Súr vrátane jeho okolia a juhozápadnú oblasť Dafár,[27] a tvoria tak najväčšiu neibadíjovskú skupinu veriacich. Šíiti žijú predovšetkým pri pobrežnej oblasti al-Batína.[27] V malej miere sa tu vyskytuje aj budhizmus a kresťanstvo.

Prvky ibádíje sa odrážajú v kultúre a politike.[28] Za jediného legitímneho vodcu ibádíjovského islamu je považovaný imám.[27] Ten vo svojich rukách zviera politickú aj náboženskú moc.[27] Imáma volia šejkovia a rada zložená z popredných neodborníkov.[27]

Omán sa radí medzi nábožensky konzervatívne krajiny, medzi tunajšími rôznorodými náboženskými skupinami však panuje veľká tolerancia.[28] Ale snaha o konverziumoslimov na iné náboženstvo bude vnímaná negatívne, hoci nie je oficiálne zakázaná.[28]

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Forma vlády[upraviť | upraviť zdroj]

📷Ománsky sultán Kábús bin Saíd

Omán je absolutistická monarchia a sultanát. Titul sultána je dedičný. Súčasným sultánom je od 23. júla 1970 Kábús bin Saíd. Ten od 23. júla 1972 zastáva aj post predsedu vlády a má moc k jej menovaniu.[29] Sultanát disponuje dvojkomorovým zborom radcov, ktorý je známy ako Rada Ománu. Rada Ománu sa delí na Štátnu radu (horná komora, arab. : Madžlis al-Daula‎) a Poradné zhromaždenie (dolná komora, arab. : Madžlis aš-Šura‎).[30] Rada nemá žiadnu zákonodárnu moc, ale môže spochybňovať rozhodnutia vládnych ministrov a odporučiť zmeny nových zákonov týkajúcich sa hospodárskej a sociálnej politiky. Tieto odporúčania vedú k úpravám navrhovaných uznesení.[31] Nikto nemôže byť zvolený do oboch komôr zároveň. Politické strany neexistujú.[30]

Právo a justícia[upraviť | upraviť zdroj]

Súdny systém si zakladá na islamskom a anglickom všeobecnom práve.[29] Súdy Šaría vykonávajú spravodlivosť na základe islamského práva, spoločne s Centrálnym súdnym dvorom v Maskate. Ďalšie štyri súdy sa nachádzajú v Nazvá, Salále, Suhárea Súre. Náboženskí sudcovia (kádí) sú menovaní sultánom a sú určovaní pre každý vilájet. Z Centrálneho súdneho dvora je možné sa odvolať k sultánovi, ktorý disponuje právomocou udelenia milosti. Súdy Šaría, dbajúce na dodržovanie islamského práva, považujú svedectvo jedného muža a dvoch žien za rovné. Existuje rovnako bezpečnostný súd, zriedkakedy využívaný, ktorý zaisťuje právo v oblasti vnútroštátnych záležitostí. Obchodné spory môžu vyriešiť Úrady pre riešenie obchodných sporov. V roku 1996 vyhlásil sultán Kábús základný zákon, v ktorom občanom Ománu zaisťuje ich základné práva. Základné právo utvrdzuje nezávislosť justície, súdna moc sa navyše zbaví porotcov.[32]

Štruktúra vládnej moci[upraviť | upraviť zdroj]

Sultanát nemá žiadnu ústavu alebo zákonodarcu. V roku 1970 dal sultán pokyn na sformovanie ministerského kabinetu, zodpovedného za jednotlivé vládne ministerstvá a úrady. V roku 1981 sa sultán rozhodol ustanoviť Štátnu konzultatívnu radu, ktorá sa skladala z 55 menovaných predstaviteľov z vlády, súkromného sektoru a regiónov. Tento orgán bol roku 1991 nahradený Poradným zhromaždením, ktorý bol tvorený 59 člennou radou. Toto malo byť prvým krokom k spoluúčasti ománskeho ľudu na vláde. Po sčítaní ľudu v roku 1993 rozšíril sultán Kábús počet kresiel z 59 na 80. Dňa 6. novembra, kedy sultán vyhlásil základné právo, vznikla Rada Ománu. V roku 2000 bol počet kresiel v Poradnom zhromaždení zvýšený na 83.[31]

Aktívne volebné právo získavajú muži aj ženy po dosiahnutiu 21 rokov, výnimku tvoria príslušníci bezpečnostných a vojenských síl, tí právo voľby nemajú.[29] Volebné právo majú Ománci od novembra 2002, skôr tohoto práva využívali len kmeňoví vodcovia, obchodníci a vzdelanci.[31]

Zahraničné vzťahy[upraviť | upraviť zdroj]

📷 Pozri aj: Zoznam ománskych veľvyslanectiev v zahraničí a Zoznam zahraničných veľvyslanectiev v Ománe

Voči konfliktom na Blízkom a Strednom východe sa Omán stavia umiernene.[33] Mimoriadne vzťahy krajina udržuje s členskými štátmi Rady pre spoluprácu arabských štátov v Zálive (GCC), na ktoré má tradičné silné väzby. Členmi GCC sú mimo Ománu tiež Bahrajn, Katar, Kuvajt, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty. Omán podporuje spoločné akcie arabských štátov prostredníctvom Arabskej ligy. Čo sa týka súčasného vývoja v Iraku, Omán podporuje terajšie vládne kroky, ktoré by mohli viesť k nastoleniu stability v krajine. Naopak odsudzuje praktiky Izraela, ktoré podľa Ománu zvyšujú napätie na okupovaných územiach. Vyzýva k naplneniu medzinárodných rezolúcií a zriadeniu samostatného Palestínskeho štátu.[34] Ale je spoločne s Katarom jedinou krajinou GCC, ktorá s Izraelom udržuje aspoň malé diplomatické styky.[35] Omán udržuje dobré vzťahy aj s mnohými inými štátmi po celom svete od Čínskej ľudovej republiky na východe po Spojené štáty americké na západe.[34] So Spojenými štátmi podpísal Omán aj dohodu o voľnom obchode.

Omán je členom IMF (Medzinárodný menový fond), OSN (Organizácia Spojených národov), UNESCO (Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru), UNIDO (Organizácia Spojených národov pre priemyselný rozvoj), WHO (Svetová zdravotnícka organizácia), WTO (Svetová obchodná organizácia) a mnohých ďalších organizácií (napr.: Interpol). Je rovnako členom regionálnych organizácií ako sú Arabská liga a GCC (Rada spolupráce arabských štátov Perzského zálivu).

Vzťahy so Slovenskom[upraviť | upraviť zdroj]

Pre vstup do krajiny je potrebný platný cestovný pas a príslušné vízum, o ktoré možno požiadať na veľvyslanectve Ománu vo Viedni v Rakúsku, alebo priamo na hraničnom priechode/letisku pri vstupe do krajiny. Slovensko nemá v krajine veľvyslanectvo. Teritoriálne je príslušné veľvyslanectvo Slovenska v Káhire v Egypte.

Slovenská republika podpísala s Ománom 29. apríla 2009 medzinárodnú zmluvu – Memorandum o porozumení o bilaterálnych konzultáciách medzi Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky a Ministerstvom zahraničných vecí Sultanátu Omán.[36]