Albánska republika
📷📷
Albánsko (albán. Shqipëria), dlhý tvar Albánska republika je štát v juhovýchodnej Európe na Balkánskom polostrove.
Jej západné prímorské teritórium v priestore polostrova Karaburun a ostrovov Sazan a Ksamil vlastne oddeľuje Iónske more od Jadranského mora. Na severe susedí so Srbskom (provincia Kosovo), Čiernou Horou, na juhu a juhovýchode s Gréckom, východnú hranicu tvorí Severné Macedónsko. Územie južného Albánska, obývané početnou gréckoumenšinou sa tradične nazýva Severný Epirus (gr. Βόρειος Ήπειρος- Vorios Ipiros, albán. Epiri i Veriut).
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
📷Tejto sekcii chýbajú odkazy na použité zdroje, obsah preto nie je možné overiť.23.6.2010Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Albánska
Dnešní Albánci môžu mať pôvod v starovekých Ilýroch, hoci toto tvrdenie je nepodložené. Iná teória hovorí, že Albánci sú potomkovia Trákov, ktorí do Albánska prišli v ranom stredoveku. Albánci sú pravdepodobne národ, ktorý vznikol miešaním starovekých balkánskych etník ktoré sa nachádzali na území dnešného Albánska, teda Ilýri, Gréci, Rimania. Ilýri však obývali južný Balkán už dlho predtým, než sa sem dostali Gréci, Rimania a Slovania.
Starovek[upraviť | upraviť zdroj]
📷Rozšírenie starovekých Grékov, ktorí obývali aj veľkú časť dnešného Albánska
Pôvodní, autochtónni obyvatelia boli Ilýri, ktorí žili v malých skupinách (kmeňoch), ktoré sa neskôr začali združovať pod jednotnú správu pod gréckym vplyvom. Na juhu Albánska sa usadila grécka komunita, ktorá tu prežila dodnes. Veľká časť južného Albánska patrila do starovekého Grécka, lebo bola súčasť kraja Epirus. Na tomto území žili grécke kmene, tzv. Epiróti. Časť pobrežného a stredného Albánska neskôr kolonizovali dórske grécke mestské štáty. Starí Gréci teda obývali skoro polovicu dnešného Albánska.
V 2. storočí pred Kr. existovalo na území Albánska už niekoľko ilýrskych kráľovstiev. V tej dobe sa prudko rozvíjalo Rímske impérium. Albánske územie sa javilo ako vhodné predpolie pre ďalšiu expanziu na východ a tak roku 229 pred Kr. vyslal Rím prvé expedičné zbory. Albánsko sa stalo ilýrskou provinciou na ďalších 600 rokov. Veľká časť ilýrskeho obyvateľstva na území dnešného Albánska sa počas rímskej vlády romanizovala, hoci v horských oblastiach sa stále udržiavala ilýrska reč. Juh Albánska si uchoval grécky jazyk. Nastáva postupná christianizácia obyvateľstva.
Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]
Roku 395 sa Rímska ríša rozpadla na dve polovice – ríšu Západorímsku a Východorímsku (Byzantskú), ktorej súčasťou sa stalo aj dnešné Albánsko. Vďaka sťahovaniu národov bola celá oblasť Ilýrie od 5. storočia vyplienená Vizigótmi, Hunmi a Ostrogótmi, v 7. a 8. storočí sa tu usadilo veľké množstvo Slovanov, ktorí z veľkej časti pôvodné ilýrske obyvateľstvo asimilovali (oblasť dnešného Slovinska, Chorvátska, Srbska, Bosny a Hercegoviny). Naopak tomu bolo v Albánsku, kde sa Slovania asimilovali s Ilýrmi a svoj jazyk prestali používať. Od 8. storočia je tento región známy ako Albánsko. Názov je gréckeho pôvodu, pôvodne toto územie byzantskí Gréci nazývali Arvanitia, pretože starí Albánci sa nazývali Arvaniti, neskôr Alvania, obyvatelia boli Alvani. Nie je však známe, ako sa Albánci sami označovali.
Potom, ako Byzancia stratila územie s dnešným Albánskom, mnohí Gréci, hlavne zo stredného, ale aj z južného Albánska sa albanizovali. Počas stredoveku sa na juhu Albánska usadili aj románski Arumuni. Je však možné, že Arumuni žili v Albánsku už od staroveku a ide o potomkov miestneho rímskeho obyvateľstva. V 13. a 14. stor. nastáva veľká expanzia Albáncov, ktorí sa usadili v dnešnom severogréckom kraji Epirus. Iné, lúpežné skupiny Albáncov vyplienili Stredné Grécko a Tesáliu, kde aj na istý čas vládli. Najznámejší útok viedol Albánec Spatha. Vyhnali ich odtiaľto až zákroky Benátčanov a Byzantských Grékov. Albánci sa tak v týchto krajoch nemohli usadiť a museli sa vrátiť späť do dnešného Albánska. V rovnakom období však európski a grécki vládcovia Grécka pozvali Albánskych osadníkov, aby osídlili málo zaľudnené oblasti Grécka. Albánci, Arvanitiosídlili grécke kraje Atiku, južnú Boiotiu, južnú Eubóju, malé územia na Peloponézu a dostali sa až na ostrovy Ydra, Spetses, Poros a Salamína. Títo Albánci sa kultúrne pogréčtili, no uchovali si svoj jazyk.
Turecká vláda[upraviť | upraviť zdroj]
Zhruba od polovice 15. storočia bolo Albánsko formálne v područí Osmanskej ríše. Ľudia žijúci v horách sa však neustále búrili. v priebehu 16.–17. storočia Albánci hromadne prestupovali na islam, od 17. storočia sa stali spolu s bosnianskymi moslimami hlavnou oporou tureckej moci na Balkáne, neplatili dane. Do konca 17. storočia sa stal islam náboženstvom takmer 70% obyvateľstva (hlavne pre vysoké dane uvalené na kresťanov). Na islam prestúpili aj takmer všetci Albánci z Epiru. Moc osmanského impéria začala slabnúť ku koncu 19. storočia, keď došlo k obrodeniu albánskej reči a kultúry a vzniklo hnutie, ktorého cieľom bola samostatnosť Albáncov vo veľmi miniatúrnom kultúrnom kruhu ktorý nemal žiadny praktický dosah na politiku. Túžba po nezávislosti sa prejavila nielen u Albáncov, čo viedlo k prvej balkánskej vojne, kedy sa proti Osmanskej ríši postavili armády Srbov, Grékov a Bulharov.
Osmanská ríša sa rozpadla a Albánsku bola z medzinárodných dôvodov vnútená nezávislosť. Albánci požadovali zachovanie v Osmanskej ríši čo bolo neprijateľné pre balkánske štáty. Zástupcovia štátov rokujúci na mierovej konferencii po ukončení prvej balkánskej vojny (Británia, Nemecko, Rusko, Rakúsko, Francúzsko a Taliansko) nezávislosť Albánsku vnútili. Počas nezávislosti manželkou albánskeho kráľa bola Geraldína rod. Apponyiová (rodáčka zo Slovenska – Oponice (Topoľčiansky okres)). Takmer 50% obyvateľstva, ktorí sa považovali za Albáncov tak zostalo mimo územia nového albánskeho štátu. Ale v danom období Albánci tvorili vo všetkých sporných oblastiach minoritu ako ju dnes tvoria v Macedónsku alebo Čiernej Hore a Srbsku. Albánska populačná explózia za posledných 90 rokov zmenila demografickú situáciu, čím bolo zarobené na problémy, ktoré Balkánom zmietajú dodnes.
📷Albánsky premiér Edi Rama s macedónskym náprotivkom Zoranom Zaevom v roku 2017.
Moderné dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Pozri aj: Zoznam vládcov Albánska
Počas 1. svetovej vojny bolo územie Albánska striedavo okupované vojskami Rakúska-Uhorska, Francúzska a Grécka.
Gréci striedavo ovládali južné Albánsko, tzv. Severný Epirus, pretože v tomto území tvorilo grécke obyvateľstvo až 90%. Po vojne bola snaha víťazných mocností (Británie, Francúzska a Talianska) rozdeliť albánske územie medzi jeho susedov (Chorvátsko a Grécko). Tento návrh bol však americkým prezidentom Wilsonom vetovaný a tak bolo roku 1920 Albánsko prijaté do Spoločenstva národov. V roku 1939 bolo Albánsko bez odporu napadnuté a okupované fašistickým Talianskom. Kráľ Viktor Emanuel bol vymenovaný za albánskeho kráľa.
Po začiatku 2. svetovej vojny potom, čo nacistické Nemecko spolu s Talianskom okupovali Juhosláviu a Grécko, boli regióny Kosova a Kamerie pripojené k Albánsku. Preto Albánci podporovali Mussoliniho Taliansko, boli na úkor susedov spojení v bábkovom kráľovstve Viktora Emanuela. Po kapitulácii Talianska sa hromadne pripojili na stranu komunistov v čele s Enverom Hodžom. Tento stav trval až do konca roku 1944, kedy sa Nemci z oblasti stiahli a hranice sa vrátili do pôvodného stavu.
Po druhej svetovej vojne sa k moci (za výdatnej pomoci z Juhoslávie) dostali komunisti, vedení Enverom Hoxhom. Došlo k znárodneniu priemyslu, ďalšej industrializácii, likvidácii súkromného poľnohospodárstva (veľkostatkárov) a kolektivizácii. Albánska politika a ekonomika sa stala závislou na pomoci Sovietskeho zväzu. Hodžovi však politický vývoj európskych socialistických krajín nevyhovoval (považoval ho za málo revolučný) a po určitých politických roztržkách so ZSSR boli pretrhnuté všetky putá s touto krajinou a politická orientácia bola roku 1961 prevedená na komunistickú Čínu. Tento stav trval až do roku 1978, kedy Čína odmietla ďalšiu podporu albánskemu priemyslu. Albánsko sa tak stalo politicky aj ekonomicky najizolovanejšou krajinou Európy.
Počas tohto obdobia boli kruto potlačené národné práva národnostných menšín Grékov a Arumunov. Časť gréckeho obyvateľstva bola násilne albanizovaná, grécke školy boli definitívne zatvorené a bola zrušená grécka autonómia južného Albánska.
Pád socialistického zriadenia v ostatných európskych krajinách na začiatku 90. rokov 20. storočia viedol k pádu totalitného zriadenia aj v Albánsku (1991).
V roku 1997 vypukli v krajine závažné nepokoje, ktoré spôsobili faktický rozpad albánskeho štátu. Veľká časť zbraní a munície z vojenských skladov skončila v rukách civilistov. Vo voľbách, ktoré prebehli po čiastočnej stabilizácii situácie v istom roku, porazila do tej doby vládnucu Demokratickú stranu Albánska Saliho Berišu (PDSh) Socialistická strana Fatosa Nana (PSSh).
Kríza v Kosove v roku 1999 posilnila zahranične politickú pozíciu Albánskej republiky. Ochota k riešeniu dopadu krízy v susednom Kosove sa prejavila predovšetkým v krátkodobom prijatí cca 500 000 kosovských utečencov a poskytnutím albánskeho územia pre činnosť jednotiek NATO. Odmenou bola výrazná finančná pomoc USA a krajín EU v nasledujúcich rokoch, čo však na vnútropolitickej scéne prispelo len ku krátkodobému utlmeniu rozporov medzi vládnucou stranou (PSSh) a opozíciou (PDSh) aj vnútri oboch týchto blokov.
V júni až auguste 2001 prebehli parlamentné voľby, v ktorých znovu zvíťazila PSSh (so svojimi koaličnými partnermi získala 89 miest v 140–člennom parlamente). Priebeh a výsledok volieb polarizáciu albánskej politickej scény vyostril. Kvôli rôznym nedostatkom prebehli celkovo v piatich kolách. Poslanci opozičnej PDSh ich konečné výsledky spochybnili a až do januára 2002 bojkotovali zasadanie parlamentu.
Dominancia dvoch politických strán v krajine pokračovala aj naďalej. Po voľbách v roku 2005 a 2009 vládla pravicová PDSh. So skončením izolacionizmu sa krajina začala zaujímať o euroatlantickú integráciu. Krajina začala v roku 2008 rokovania o vstupe do NATO a 1. apríla 2009 sa stala riadnym členom Severoatlantickej aliancie.[2] Taktiež Albánsko v roku 2009 podalo prihlášku do EÚ, a v roku 2014 získalo štatút kandidátskej krajiny, EÚ už dvakrát plnohodnotné členstvo štátu zamietla.[3] Parlamentné voľby v rokoch 2013 aj 2017 vyhrala socialistická PSSh pod vedením Ediho Ramu, kedy vždy porazila PDSh.
Geografia[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Albánska
Georeliéf[upraviť | upraviť zdroj]
Albánsko s priemernou nadmorskou výškou 700 m sa považuje za jednu z najvyššie položených európskych krajín. Územie Albánska pozostáva zo 4 oblastí: na sever od najväčšej rieky Drin (dĺžka 281 km) sú Albánske Alpy s masívom Prokletije (Maja Jezercë 2 694 m n. m.), stredná vnútrozemská hornatá oblasť je s najvyšším albánskym vrchom Korab (2 751 m n. m.) a panvou dvoch krasových jazier – Ohridského a Prespanského, tretiu juhovýchodnú časť krajiny tvorí krasové územie povodia rieky Vjosës po grécku hranicu a poslednou oblasťou je pobrežná nížina tiahnúca sa od juhu až k Skadarskému jazeru na hranici s Čiernou Horou. Prímorské nížiny sú tvorené množstvom plytkých zálivov, lagún, jazier a naplavenín.
Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]
Stredomorské podnebie sa uplatňuje najmä v južných častiach krajiny chránenej vysokými horstvami s miernou a daždivou zimou (Sarandë 8 – 10 °C) a dlhým teplým letom (25 °C pri 180 bezoblačných dňoch na Albánskej riviére)
Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]
Medzi významné rieky Albánska patrí: Drin, Mat, Shkumbin, Vjosa a iné menšie rieky.
V Albánsku sa nachádza viac ako 150 väčších či menších jazier rôzneho pôvodu – krasové, tektonické, glaciálne, lagúnové a riečne.
Skadarské (Liqeni i Shkodrës) rozloha 356 – 388 km² (premenlivá plocha), z toho 148 km² v Albánsku, patrí medzi krasové jazerá a je najväčšie na BalkáneOhridské (Liqeni i Ohrit) 367 km², z toho 119 km² v Albánsku, hlboké až 286 m, vzniklo ako tektonické – prepadom horstva a zatopením krasových polí, je najväčším jazerom tohto druhu na svetePrespanské (Liqeni i Prespës) predstavuje komplex tektonicko – krasových jazier Veľkej a Malej Prespy o celkovej rozlohe 285 km², z toho 49,5 km² v Albánsku, vo výške 853 m n. m., hĺbka 54 mLurské jazerá (Liqenet e Lurës) sústava malých horských glaciálnych jazierok v národnom parku rovnakého menaButrintské (Liqeni i Butrintit) 16 km², je príkladom lagúnového jazera oddeleného úzkym prielivom od Jónskeho mora na juhu krajiny
Rastlinstvo a živočíšstvo[upraviť | upraviť zdroj]
Stredomorské vždyzelené rastlinstvo s tvrdolistou tŕnitou vegetáciou (tzv. macchie) pri pobreží prechádza s nadmorskou výškou do dubových a bukových, neskôr do borovicových lesov až alpínskych lúk. Lesy pokrývajú pohoria až do výšky 1 700 m.
Okrem bežnej stredomorskej fauny stojí za povšimnutie najmä endemický pstruh koran v sladkovodnom Ohridskom jazere a hniezdiská ohrozeného pelikána kučeravého v lagúne Karavastasë, západne od mesta Lushnjë. Lesy sú pomerne chudobné na vysokú zver, hojný je však výskyt zajacov a diviakov, zo šeliem treba spomenúť vlka, líšku, rysa, šakala, kunu a divú mačku.
V Albánsku sa nachádza 15 národných parkov. Okrem NP je predmetom ochrany ešte 24 prírodných rezervácií a 2 000 prírodných pamiatok.
Demografia[upraviť | upraviť zdroj]
Presný počet národnostných menšín v Albánsku nie je celkom ujasnený, keďže albánska politika nepriznáva pravdivé čísla, ktoré prikrášľuje v prospech Albáncov. Albánci tvoria podľa pravdivých predpokladov približne 75% obyvateľstva. Najsilnejšia menšina sú Gréci, ktorí tvoria asi 15% obyvateľstva, nasledujú Arumuni (7%) a zvyšok tvoria Srbi, Cigáni, Turci a slovanskí Macedónci. Z hľadiska náboženského vyznania, približne 75% tvoria moslimovia-Albánci, zvyšok tvoria kresťania, z ktorých asi 5% sú katolíci (Albánci), zvyšok sú grécki pravoslávni kresťania (Gréci, Arumuni, Albánci).
Gréci už od staroveku žijú v južnej časti Albánska, sústreďujú sa v mestách Gjirokastër (novogr. Αργυρόκαστρο Arjyrokastro), Himarë (novogr. Χειμάρρα Chimara), Sarandë (novogr. Άγιοι Σαράντα Ajii Saranda), Vlorë (novogr. Αυλώνα Αvlona), Delvinë(novogr. Δελβινο Delvino). Gréci obývajú aj albánsky ostrov Ksamil (novogr. Εξαμίλια Examilia), ktorý sa nachádza pri gréckom ostrove Korfu.
Kultúrnym strediskom Grékov v južnej časti Albánska bol už od byzantskej doby Gjirokaster.
Arumuni obývajú južné a stredné Albánsko a obývajú aj ostrov Sazan (novogr. Σάσων Sason). Najväčším strediskom Arumunov je však mesto Korçë (novogr. Κορυτσά Koritsa, arum. Corceao), ktoré bolo známe svojimi podnikateľskými aktivitami už v osmanskej dobe. Známym arumunským centrom je aj mesto Voskopojë (novogr. Μοσχόπολη Moschopoli, arum.Moscopole). V Moscopoli žili aj grécki podnikatelia. V strede krajiny žijú Arumuni v meste Divjakë.
Slovanské obyvateľstvo žije hlavne na hranici s Macedónskomm, pri jazere Prespa. Mnoho etnických Grékov sa po páde komunizmu vysťahovalo do Grécka a emigrácia pokračuje aj dnes, keďže sú rôzne spory medzi Gréckom a Albánskom. Okrem Grékov z Albánska emigrujú do Grécka aj mnohí Albánci.
Náboženské zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]
Územie Albánska sa nachádza na mieste, kde sa stretávajú tri veľké náboženstvá – sunnitský islam, rímsky katolicizmus a pravoslávie. Rímsky katolicizmus je rozšírený hlavne v severných oblastiach štátu, ktoré boli dlho pod kontrolou Benátskej republiky. V týchto oblastiach odolali katolíci aj násilnej islamizácii od 15. storočia a v 20. storočí aj násilnej ateizácii. Pravoslávie je rozšírené hlavne na juhu krajiny, ktorý bol dlho súčasťou Byzantskej ríše a aj v súčasnosti tu žije silná grécka komunita. Islam sa rozšíril hlavne v strednej časti štátu, ale vyznávajú ho aj Albánci v Kosove a v Macedónsku. V rokoch 1967 až 1990 bolo Albánsko vyhlásené za ateistický štát a všetky kostoly a mešity boli zatvorené, zničené alebo zmenené na múzeá, športové haly alebo poľnohospodárske budovy. Kňazi a iní náboženskí predstavitelia boli buď popravení alebo zatvorení na dlhé roky do väzenia. Náboženský život sa začal pomaly obnovovať až po páde komunistického režimu v roku 1990. Podľa údajov z roku 2011 žije v Albánsku :
56,70 % sunnitských moslimov10,03 % rímskych katolíkov6,75 % pravoslávnych2,09 % bektašov (moslimská sekta)0,14 % ostatných kresťanov (hl. protestantov)2,50 % ateistov13,79 % nedeklarovalo svoje vyznanie
Tradičná kultúra[upraviť | upraviť zdroj]
📷Tradičný albánsky kroj, gréckeho pôvodu.
Albánci sú známi svojou bohatou mytológiou, ktorá má ešte pohanské, predkresťanské korene a vykazuje istú podobnosť s gréckou mytológiou. Kultúrne rozdiely existujú medzi severnými a južnými Albáncami. Severní Albánci majú kultúru podobnú ostatnému Balkánu, zatiaľ čo tí južní boli vystavení silnému gréckemu kultúrnemu vplyvu, čo je vidieť aj na tradičnej kultúre. Obidve časti však odrážajú aj silný osmanský kultúrny odkaz. Najznámejšie albánske legendy sú Gjergj Elez Alia či Rozafa.
Tradičná ľudová hudba (albán. këngë) sa dá rozdeliť medzi severoalbánskym a južnoalbánskym štýlom. Hudba na severe Albánska je v typickom balkánskom štýle, podobá sa srbskej národnej hudbe. Ľudová hudba z južného Albánska sa viac podobá gréckej ľudovej hudbe, hlavne tej z kraja Epirus. Hlavným nástrojom je klarinet a husle. Spievajú sa polyfonické melódie, ktoré majú pôvod v starovekom Grécku. V albánskej hudbe je badateľný aj taliansky vplyv, hlavne v tej zo severu krajiny. V tradičných tancoch je taktiež badateľný silný grécky vplyv. K tradičnému albánskemu mužskému kroju patrí suknica fustanella, ktorú nosia aj pevninskí Gréci a južní Albánci. Tradičný albánsky kroj je podobný gréckemu a jeho pôvod je tiež grécky.
Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]
Albánsky jazyk (albán. Gjuha shqipe) je pravdepodobne moderným potomkom starovekej tráko-ilýrčiny a tvorí samostatnú európsku vetvu. Albánčina sa rozdeľuje podľa pôvodu na severoalbánsky a juhoalbánsky dialekt (gheg a tosk) a patrí medzi gramaticky najzložitejší balkánsky jazyk. Počas svojho vývinu od tráko-ilýrčiny sa do tohto jazyka dostalo mnoho slov z gréčtiny a latinčiny. Silný latinský charakter nadobudla stará tráko-ilýrčina z územia Albánska počas rímskej doby, množstvo gréckych slov sa do albánskeho jazyka dostalo už v staroveku, ale aj počas byzantskej a tureckej nadvlády. Najviac gréckeho vplyvu v jazyku nachádzame v južnoalbánskom dialekte, keďže tu bolo v stredoveku asimilovaných mnoho Grékov.
Slová gréckeho pôvodu sú napr. kopilje (dievča, po grécky kopela), kopšt (záhrada, grécky kipos), gjitone (sused, grécky jitonas) a klišë (kostol, grécky ekklisia).
Slová latinského pôvodu sú napr. mik (kamarát, latinsky amicus), libër (kniha, latinsky libra), qytet (mesto, latinsky civitas), kafšë (vec, latinsky causa), rjetë (sieť, latinsky rete), šërbej (slúžiť, latinsky servire), šekulli (storočie, latinsky secullum), ëšte (je, latinsky est).
Albánčina obsahuje aj niekoľko slovanských a tureckých slov.
Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]
Ložiská ropy, zemného plynu; ťaží sa prírodný asfalt, hnedé uhlie, chróm, meď, nikel, železo, bauxit, soľ. Rozvíja sa priemysel textilný, potravinársky, tabakový a energetika (hydroelektrárne na rieke Drin, Mat, Seman a Bistricë). Pestuje sa kukurica, pšenica, ryža, bavlna, cukrová repa, tabak, olivy, hrozno, citrusy a figy. Chová sa hovädzí dobytok, ovce, kozy, rozšírený je aj rybolov. Vývoz – ropa, rudy, asfalt, cigarety, koňak (zn. SKANDERBEU), ovocie a zelenina.
Doprava[upraviť | upraviť zdroj]
železničná – 720 kilometrov, hlavný ťah z čiernohorskej Podgorice do Vlory.cestná – 18 450 kilometrov, asfaltové sú len hlavné cesty aj to nevyhovujúcej kvality (výnimkou je 22 km úsek štvorprúdovej diaľnice s osvetlením z letiska Rinas do Tirany). Vozový park je zastaraný, najviac mercedesov v Európe k počtu obyvateľov. Nepravidelné autobusové spoje starými čínskymi autobusmi, alebo Karosami. Najvýhodnejšia doprava je minibusovými taxíkmi pre 6 až 8 osôb. Po celej krajine je zlá orientácia – chýbajú smerové ukazovatele a označenia obcí. Benzín 91 – 98 oct. stojí 0,82 až 1 USD; čerpacích staníc je dostatok.letecká – jediné medzinárodné letisko Rinas prijíma lietadlá spoločností MALÉV, AIR FRANCE, SWISSAIR, rumunský TAROM a OLYMPIC AIRLINES z Grécka.vodná – námorný prístav Drač a Vlorë, trajektové spojenia Drač – Bari (I); Drač - Brindisi (I); Drač – Koper (SLO) a Sarandë – Kérkira (Korfu).
Turistika a cestovný ruch[upraviť | upraviť zdroj]
📷Albánske pobrežie
Do roku 1991 prakticky neexistoval, až na málopočetné skupinky organizovaných návštevníkov zo západných krajín. Domáci trávili svoju dovolenku v skromných ubytovniach pobrežných oblastí. Pre mládež boli vytvorené pionierske tábory a študentské základne. Albánsko sa však postupne otvorilo svetu a privítalo turistov z celého sveta, ktorí objavili dosiaľ skryté krásy a zaujímavosti tohto štátu: historické pamiatky starých kultúr Grékov, Rimanov, Byzantíncov, ale najmä jedného z najstarších európskych národov indoeurópskeho pôvodu – Ilýrov. Za návštevu stoja aj moslimské mešity zo stredoveku i grécke ortodoxnékostolíky so vzácnymi maľbami a ikonami. Zo stavieb komunizmu „vyniknú“ Hodžove betónové bunkre postavené proti útoku fiktívneho nepriateľa, ktorých bolo roztrúsených po celej krajine – od pobrežných nížin po neprístupné vrchy až 800 000.
Vynikajúce sú podmienky pre horolezectvo a vysokohorskú turistiku v panenských Albánskych Alpách, najmä v oblastiach Theth a Valbonë. Esteticky pôsobí územie od oblasti jazier Ohrid – Prespan na juh až po kaňony, kaskády a meandre údolia riečky Vjosës. Organizácia turistického ruchu však nie je postačujúca. Cesty sú nekvalitné, chýbajú turistické chodníky, informačné tabule, vhodné značenia a mapy.
Ďalším lákadlom Albánska je riviéra so štrkovo – piesočnými plážami sa začína v prímorskom letovisku Sarandë. Nevýhodou je minimálna infraštruktúra, ktorá sa ale postupne rozrastá. V Durreskom (Dračskom) zálive nájdeme už široké piesčité pláže s množstvom súkromných víl, penziónov, bufetov a reštaurácií v príjemnom prostredí borovíc. Zvyšujúci sa počet zahraničných turistov v Albánsku zintenzívnilo stavbu nových ciest, rozširovanie železničnej siete a sprístupnenie nových turistických oblastí. V centrách turistického ruchu začali pracovať cestovné agentúry, napreduje výstavba luxusných hotelov i turistických ubytovní a kempov. Hoci podmienky na rozvoj cestovného ruchu sú vynikajúce, neistá politická a bezpečnostná situácia zatiaľ investorov odrádza.
Národné parky Albánska[upraviť | upraviť zdroj]
Bredhi Drenovës rozprestiera sa na svahoch pohoria Moravë juhovýchodne od mesta KorçëDajti zalesnená vrcholová časť rovnomenného masívu s pôvodným listnatým lesom na vápenci vo výške 1 600 m n. m., východne od TiranyDivjakës situovaný v lagúne Karavastasë; rozľahlé porasty zamokreného lesa s borovicou píniovou (Pinus pinea) a hniezdisko vzácneho pelikána kučeravého(Pelecanus crispus)Llogaras v krajinársky estetickej oblasti s cestnými serpentínami do horského sedla vo výške 1 027 m, je predmetom ochrany vo väčšej miere pôvodný borovicový porast v nadmorskej výške 1 400 mLurës oblasť centrálnej pahorkatiny západne od Peshkopi so zaujímavými krasovými a glaciálnymi javmi – napr. sústava jazier ľadovcového pôvoduThetit vysokohorský NP s krasovými javmi vápencov a dolomitov s mimoriadne bohatým zastúpením alpínskych druhov rastlín a lúkami podhorského pásma pri hranici s Čiernou HorouTomori vysokohorský NP vo výške 800 – 2 400 m n. m. východne od mesta Berat
Comments