Bieloruská republika
📷📷
Bielorusko (biel. Белару́сь, rus. Белару́сь), dlhý tvar názvu Bieloruská republika (biel. Рэспу́бліка Белару́сь, rus.Республика Беларусь), je najväčší štát na území Východnej Európy[4], ktorý nemá prístup k moru. Bielorusko hraničí s piatimi štátmi – na juhu s Ukrajinou (891 km), na západe s Poľskom (535 km), na severozápade s Litvou (677 km) na severe s Lotyšskom (167 km) a na severe a východe s Ruskou federáciou (1 239 km).
Povrch a podnebie[upraviť | upraviť zdroj]
Povrch[upraviť | upraviť zdroj]
Reliéf Bieloruska je málo členitý, prevažuje relatívne rovinatý terén. Najvyšším bodom je Dziaržynskaja hara (po bielorusky: Гара Дзяржынская) vysoká 345 m. Krajina je súčasťou Východoeurópskej nížiny. Typickým krajinotvorným prvkom sú početné jazerá (okolo 11 000), ktorých plocha zväčša nepresahuje 0,5 km². Lesy pokrývajú asi 34 % krajiny, panenský prales sa zachoval v Bielovežskom národnom parku (po bielorusky: Белавеская пушча, po poľsky: Puszcza Białowieska) v poľsko-bieloruskom pohraničí (na zozname svetového dedičstva UNESCO).
Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]
Bielorusko patrí do mierneho podnebného pásma na rozhraní kontinentálnych a oceánskych zón. Oceánske prúdenie je spôsobené blízkym Baltským morom a Atlantickým oceánom. Krajina má teplé letá a chladné zimy s relatívne malým počtom zrážok (546 – 693 mm). Priemerná letná teplota neprekračuje 17,5 °C (júl) a zimná -7 °C (január).
Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]
Bieloruské územie sa nachádza na rozvodí medzi Baltským a Čiernym morom. Krajinou pretekajú tri významné vodné toky – Pripiať a Dneper (na 115 km tvorí bielorusko-ukrajinskú hranicu), Berezina a Sož, ktoré tečú do Čierneho mora a rieky na severozápade – Neman, Západná Dvina (Daugava), kým Vilija a Západný Bug tečú do Baltského mora.
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Bieloruska
Obdobia dejín Bieloruskej republiky:
Osídľovanie Bieloruska (7. storočie – 6. storočie pr. Kr.)Obdobie stredoveku (tzv. Litovské obdobie) (1240 – 1569)Poľské obdobie (1569 – 1795)Bielorusko ako súčasť Ruského impéria (tzv. Ruské obdobie) (1795 – 1917)Bieloruská ľudová republika (25. marec 1918 – 27. február 1919)Litovsko-Bieloruská sovietska socialistická republika (1919 – 1920)Bieloruská sovietska socialistická republika (tzv. Sovietske obdobie) (1922 – 1991)Nezávislé Bielorusko (1991 – súčasnosť)
Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Demografia Bieloruska
Počet obyvateľov Bieloruska k 1. januáru 2018 dosiahol približne 9 492 000 ľudí.[1] V posledných rokoch sa stabilizoval tesne pod 9,5 miliónmi. Prirodzený úbytok, ktorý trápil krajinu od roku 1993 sa značne zmiernil a pre výrazné znižovanie počtu zomrelých a mierne zvyšovanie pôrodnosti dosiahol v roku 2015 len 621 ľudí. Je predpoklad, že Bielorusko dosiahne v roku 2016 prirodzený prírastok, ktorý by ale nemal dlho vydržať, keďže sa postupne do plodného veku dostávajú menej početné ročníky narodené v 90. rokoch.
Národnostné zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]
UmiestnenieNárodnosť[5]Počet%1Bielorusi7 957 25283,72Rusi785 0848,33Poliaci294 5493,14Ukrajinci158 7231,75Židia12 9260,146iní76 6100,81
Vierovyznanie[upraviť | upraviť zdroj]
UmiestnenieNáboženstvo%1Pravoslávie60 – 702Katolicizmus (latinského a byzantského obradu)15 – 203Protestantizmus5 – 104Bez vyznania15 – 20
Súčasné politické pomery[upraviť | upraviť zdroj]
Bielorusko je republika s prezidentským systémom vlády. Dvojkomorový parlament – Národné zhromaždenie (po bielorusky: Нацыянальны сход) – pozostáva zo 110 člennej Snemovne reprezentantov (po bielorusky: Палата прадстаўнікоў) a z Rady republiky (po bielorusky: Савет Рэспублікі), ktorá má 64 členov. Poslanci dolnej komory sú volení vo všeobecných voľbách v jednomandátových obvodoch, z členov hornej komory sa 56 volí nepriamo a 8 menuje hlava štátu.
V dolnej komore parlamentu v súčasnosti tvoria väčšinu nestraníci (98 kresiel), okrem toho je tu zastúpená Komunistická strana (8 kresiel), Agrárna strana (3 kreslá) a Liberálnodemokratická strana (1 kreslo). Opozičné strany ako Bieloruský ľudový front a Zjednotená občianska strana Bieloruska nezískali v ostatných voľbách ani jediného poslanca.
V istých aspektoch sa javí súčasné Bielorusko ako zmenšenina voľakedajšieho Sovietskeho zväzu.
Naďalej sa pestuje kult komunistických vodcov Lenina, Dzeržinského a iných.Oficiálna politická scéna a médiá sú pozoruhodne jednotné.Volebné výsledky sú nezvyčajne presvedčivé.Štát štedro dotuje sociálny systém.
Od roku 1994 prezidentský úrad zastáva Alexander Lukašenko (po bielorusky Алякса́ндар Рыго́равіч Лукашэ́нка, známejší je však ruský variant jeho mena). Vo funkcii ho potvrdili ostatné voľby v roku 2015.
Viaceré medzinárodné organizácie, vrátane OBSE, dlhodobo kritizujú politické pomery a označujú tunajšie voľby za neslobodné, vzhľadom na atmosféru v mediách, ktoré významne podporujú súčasnú vládnucu garnitúru. Rada Európy vylúčila Bielorusko ešte v roku 1997, keď sa pri referende a voľbách porušovali princípy demokracie. Kritika sprevádzala aj prezidentské voľby v rokoch 2006, 2010 a 2015, v ktorých získal súčasný prezident Lukašenko viac ako 80 % hlasov. Z jeho súperov bol v roku 2006 najúspešnejší Alexander Milinkevič (6 %). V posledných dvoch voľbách sa opozícia nedokázala dohodnúť na spoločnom kandidátovi. V roku 2015 z troch vyzývateľov Lukašenka, ktorý podľa oficiálnych výsledkov získal 83,47 % hlasov, jediným opozičným demokratickým kandidátom bola Taciana Karatkievič, ktorá získala len 4,44 %. 6,32 % voličov hlasovali proti všetkým kandidátom.