Eritrea (Afrika)

Eritrea (zastarano: Erytrea, pôvodne: Erythr(a)ea), dlhý tvar: Eritrejský štát, je štát nachádzajúci sa v severovýchodnej Afrike na pobreží Červeného mora.

Pevninské hranice majú dĺžku 1 630 km, Eritrea susedí na západe so Sudánom (605 km), Etiópiou na juhu (912 km) a Džibutskom na juhovýchode (113 km). K Eritrei patrí aj Dahlacké súostrovie v Červenom mori. Eritrea dosiahla nezávislosť v roku 1993 a patrí tak k najmladším štátom sveta.

Zemepis

Územie Eritrey tvoria tri druhy krajiny: pozdĺž pobrežia Červeného mora sa rozkladá úzky pruh suchej a neúrodnej krajiny púštneho charakteru s väčšinou zasolenou pôdou. Najrozsiahlejšia časť krajiny je tvorená vysočinou v strede štátu (tu sa nachádzajú najvyššie vrcholy) s úrodnými pôdami a pomerne hojnými zrážkami (až 900 mm za rok), na západe pri sudánskych hraniciach je opäť suchá planina s nízkymi zrážkami. Na juhovýchode pri Etiópskych hraniciach sa územie zvažuje do Danakilskej nížiny (najnižší bod Eritrey sa nachádza 116 metrov pod hladinou mora), ktorá je súčasťou rozsiahlej Východoafrickej priekopy, geologického zlomu tiahnúceho sa od Červeného mora až k jazeru Tanganika.

Eritrejské územie sa rozkladá v subtropickom klimatickom pásme, klimatické podmienky závisia od nadmorskej výšky miesta. Kraj okolo hlavného mesta vo výške 2 300 metrov má priemernú ročnú teplotu 16 stupňov Celzia a asi 500 mm zrážok za rok, pri Masawy na pobreží Červeného mora sú priemerné ročné teploty 30 stupňov Celzia (tu je nameraná najvyššia ročná priemerná teplota na svete) a zrážky okolo 200 mm. Teplotné a zrážkové pomery na západných planinách sú podobné tým pri pobreží. Podnebie vytvára dve hlavné ročné obdobia – obdobie dažďov od júna do augusta a suché obdobie po zvyšok roku.

Vegetačné pásma sú závislé od nadmorskej výšky. Prímorské oblasti, vrátane celej východnej polovice štátu (východne od miest Adikeyih a Senafe), tvoria púštne oblasti takmer bez rastlinnej pokrývky, púštna krajina je aj na severozápadnej hranici so Sudánom. Smerom do vnútrozemia prechádza púšť do trávnatej savany, ktorá tvorí väčšinu rozlohy západnej časti krajiny. Vo vyšších polohách hôr strednej časti štátu a na juhozápade (južne od rieky Gash) má krajina prevažne kerovitý charakter s ojedinele roztrúsenými stromami. Lesy sa vyskytujú iba v najvlhších oblastiach (mali 13,5 % rozlohy krajiny v roku 2000) – v horách severne od Asmary a na juhozápadných eritrejsko-etiópskych hraniciach pri rieke Takeze Wenz.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Antropologicky patrí obyvateľstvo k prechodnému typu medzi bielou a čiernou rasou. Je rozdelené do deviatich etnických skupín, v ktorých prevažujú tigriňská (48 % obyvateľov) a tigrejská (35 % obyvateľov). Jazykovo sa rozoznávajú tri skupiny – semitská (tigrejčina a tigriňa, ktorými vcelku hovorí 83 % obyvateľov) na západe a v strede štátu, nílsko-saharská (5 % obyvateľov) na juhozápade a kušitská na východe (11 % obyvateľov). Severné pobrežie a ostrovy sú osídlené arabsky hovoriacim obyvateľstvom.

Náboženstvo: prevažujúcimi vyznaniami sú kresťanstvo a islam, každé z nich vyznáva asi 50 % obyvateľov. Väčšina kresťanov patrí k Eritrejskej ortodoxnej cirkvi, existujú aj malé skupiny eritrejských katolíkov a protestantov. Moslimovia patria prevažne k sunitskému smeru. Vyznávačov animistických náboženstiev je nepatrný počet. Náboženské spory v krajine nie sú.

Veková štruktúra zodpovedá charakteristike rozvojových krajín: 45 % obyvateľov je mladších ako 14 rokov, priemerná dĺžka života je u mužov 51,1 rokov, u žien 53,2 rokov. Ročný prirodzený prírastok je približne 2,5 %, úhrnná pôrodnosť činí 5,61 dieťaťa na jednu ženu, dojčenská úmrtnosť je približne 75 promile. V mestách žije 19 % obyvateľov. (Údaje sú odhady pre rok 2005.) Výdaje na zdravotnú starostlivosť boli v roku 2002 5,1 % HDP. Chorých na AIDS je 60 000 dospelých, čo je 2,7 % obyvateľov (odhad z roku 2003). V pobrežných oblastiach, na západných planinách a v okolí mesta Keren sa šíri malária. Verejná zdravotná starostlivosť sa poskytuje predovšetkým v Asmare, v ostatných častiach štátu je takmer nedostupná.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

📷Trosky aksumského mesta Kohaito severne od Adi Keyih

Starovek, stredovek a včasný novovek[upraviť | upraviť zdroj]

V 5. storočí pred Kr. sa na väčšine územia dnešnej Eritrey vytvorilo kráľovstvo s centrom v Aksume, dnes v severnej Etiópii, založené ľudom, ktorý prišiel z Arabského polostrova. V 1. storočí jeho význam vzrástol a v 2. storočí si podriadilo oblasti na Arabskom polostrove a oblasti v severnej Etiópii. V druhej polovici 4. storočia bolo ako štátne náboženstvo prijaté kresťanstvo. V 7. storočí začalo kráľovstvo z dôvodu moci moslimského kalifátu upadať (hospodárska izolácia) a bolo zatlačované do vnútrozemskej vysočiny. Aksumskí králi odvodzovali svoj pôvod od Dávida, Šalamúna a kráľovnej zo Sáby. Posledné obdobie aksumskej ríše je málo známe, v asi 10. storočí však definitívne podľahlo vládcom dynastie Zagwe pochádzajúcim z oblasti etiópskej vysočiny. Odvtedy bola západná časť Eritrey až do 19. storočia viac či menej voľnou súčasťou etiópskych ríš, ktorých vládcovia prevzali mocenskú ideu aksumských kráľov. Roku 1520 sa západného eritrejského pobrežia zmocnili Portugalci, v polovici storočia ich na krátky čas vystriedali aj Turci. Východná časť Eritrey bola pod mocou rôznych moslimských štátikov z ktorých najvýznamnejší bol sultanát Adal (1520 – 1660).

19. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Turecká moc sa znova vrátila na začiatku 19. storočia, keď západ a stred Eritrey dobyl egyptský vládca Muhamad Alí (tureckú nadvládu uznával iba formálne). Od polovice storočia v oblasti začala silnieť prítomnosť Európanov, predovšetkým Britov a Talianov. Talianska moc začala keď katolícky kňaz Giuseppe Sapetto zakúpil roku 1882 od afarského sultána prístav v Asebu pre taliansku obchodnú spoločnosť. V roku 1885 potom Egypťania a Briti Talianom predali Masawu. Taliani tieto dve mestá spojili pod jednu správu a využili zmätkov v Etiópii, ktorá si robila na oblasť pobrežia nárok, a z oboch miest do roku 1890ovládli územie dnešnej Eritrey, kde zriadili kolóniu. Územiu dali meno Eritrea podľa gréckeho starovekého názvu Červené more (erythros = červený).

Začiatok 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Až takmer do prvej svetovej vojny sa Taliani uspokojovali s nepriamou správou cez miestnych vládcov. Fašistická talianska vláda od roku 1920 začala zaberať pôdu pre koloniálne účely a v kolónii taktiež silne vzrástol počet usadených Talianov. V roku 1935 využilo Taliansko Eritreu k napadnutiu a obsadeniu Etiópie, s ktorou bola spolu s Talianskym Somálskom spojená do Talianskej východnej Afriky. Vstup Talianska do Druhej svetovej vojny viedol k obsadeniu týchto kolónií britským vojskom v rokoch 1941/42 a Eritrea sa stala britským protektorátom.

Po vojne plánovali Briti Eritreu rozdeliť medzi Sudán (západ a sever) a Etiópiu (zvyšok). OSN zriadila vyšetrovaciu komisiu, ktorá mala zistiť želanie obyvateľov Eritrey ohľadne svojej budúcnosti, jej členovia sa však neboli schopní zhodnúť na výslednom stanovisku. Západné štáty a predovšetkým USA nakoniec presadili zo strategických dôvodov (cesta k Suezskému prieplavu) spojenie s Etiópiou, ktorá vtedy bola spojencom USA. Eritrea sa stala formálne autonómnym štátom s vlastným parlamentom spojeným s Etiópiou vo federácii.

Vojna za nezávislosť[upraviť | upraviť zdroj]

Etiópsky cisár Haile Selassie však od začiatku federálne dohody porušoval. Eritrea bola zbavená samostatných príjmov v podobe ciel a daní, eritrejské noviny boli cenzurované, tigriňa a arabčina boli v školách zakázané a nahradené amharčinou a dokonca boli zakázané eritrejské politické strany. Nakoniec za nečinného prizerania západných štátov zastrašení prítomnosťou etiópskych vojakov v budove svojho parlamentu odhlasovali eritrejskí poslanci 14. novembra 1962 zánik federácie a plné spojenie s Etiópiou, ktorá Eritreu urobila svojou provinciou.

📷Námestie Pamiatky na vojnu v Massawe

Eritrejci požadujúci už od konca 2. svetovej vojny plnú nezávislosť reagovali zosilnením ozbrojeného boja proti etiópskej vláde, ktorý začal ojedinelými akciami už v septembri predchádzajúceho roku. Počas nasledujúcich rokov sa vytvorili dve odbojové organizácie – moslimský a konzervatívny Eritrejský oslobodenecký front a kresťanský a marxistický Eritrejský ľudovo oslobodenecký front (ELOF). Svetové veľmoci z dôvodov svojich politických záujmov po stabilite etiópskeho režimu eritrejský odboj ignorovali. Vojna za nezávislosť zosilnela po roku 1974, kedy bol etiópsky cisár Selassie zvrhnutý marxistickou chuntouDerg. Brutalita nového vládcu Mengistu Haileho Mariama voči povstalcom viedla k tomu, že sa zmýšľanie takmer všetkých Eritrejčanov obrátilo k podpore plnej nezávislosti. Derg si od Sovietskeho zväzu vyžiadal proti povstalcom vojenskú pomoc v podobe dodávok zbraní, aj keď však boli jeho jednotky lepšie vyzbrojené, ELOF (ktorá sa z oboch organizácií presadila a zatlačila druhú do pozadia) bola schopná vládne vojská porážať a do roku 1990 obsadiť 90 % eritrejského územia. Rozhodujúcu rolu pre ukončenie vojny mala nová politika Sovietskeho zväzu, ktorý koncom 80. rokov odmietol pokračovať vo vojenskej pomoci etiópskej armáde, a predovšetkým pád samotnej vlády Mengistu Haile Mariama v máji 1991. V Etiópii sa moci chopila strana Etiópsky ľudovo revolučný demokratický front, ktorá súhlasila s tým, aby sa ELOF stala dočasnou eritrejskou vládou.

Nezávislosť a vojna s Etiópiou[upraviť | upraviť zdroj]

📷Cintorín a pamätník na boje pri meste Karen📷Hroby pri meste Karen📷Eritrejsko-etiópsku hranicu strážia príslušníci mierových síl OSN

24.5.1993 sa konalo referendum, v ktorom sa eritrejskí voliči väčšinou 99,8 % hlasov rozhodli pre nezávislosť Eritrey od Etiópie. 28.5. tohto roku bola Eritrea prijatá za člena OSN. V nasledujúcich júnových voľbách bol doterajší vodca ELOF Isaias Afewerki zvolený prvým prezidentom štátu. ELOF zmenila názov na Ľudovú frontu pre demokraciu a právo a stala sa jedinou legálnou politickou stranou.

Budúcnosť nového štátu komplikovali neujasnené, nevyznačené južné hranice s Etiópiou. Preto bola hneď v roku 1993 zostavená hraničná komisia, aby vyriešila rozhraničenie sporných území. Etiópia však marila jej prácu a v roku 1997 ticho vyhlásila svoj nárok (vydaním máp, ktoré poskytla zahraničným veľvyslanectvám) na územie rozkladajúce sa za hranicou ustanovenou taliansko-etiópskymi zmluvami zo začiatku 20. storočia. Ozbrojené boje vypukli začiatkom mája 1998, keď eritrejské ozbrojené jednotky obsadili sporné územie, predovšetkým na juhozápade. Etiópia odpovedala tankovými protiútokmi a leteckým bombardovaním Asmary, na čo eritrejské letectvo bombardovalo severoetiópske mestá Adigrat a Mekele. Vojna sa rozvinula na troch frontoch a poškodila obidva bojujúce štáty. Z Etiópie bolo vyhnaných 77 000 ľudí eritrejského pôvodu, Eritrea prišla o 19 000 vojakov, obidve krajiny navzdory hospodárskym ťažkostiam utratili stovky miliónov dolárov za nové vojenské vybavenie. Eritrejská vláda začala podporovať Oromijskú oslobodeneckú frontu usilujúcu o nezávislosť oromijských oblastí v strednej a južnej Etiópii, etiópska vláda potom nepriamo podporovala Eritrejskú islamskú spásu, ozbrojenú skupinu, ktorá páchala atentáty na eritrejsko-sudánskej hranici. Aj cez medzinárodné výzvy k zastaveniu bojov podnikla Etiópia v máji 2000 mohutnú ofenzívu, pri ktorej prelomila eritrejské línie, prenikla hlboko za hranice a obsadila asi štvrtinu eritrejského územia, na čo prehlásila vojnu za ukončenú.

Vojna zapríčinila smrť 70 000 ľudí. Eritrea sa ocitla vo veľmi ťažkej situácii a musela súhlasiť so zastavením bojov a mierovýmvyjednávaním. Medzi bojujúcimi stranami bola ustanovená 25 km široká demilitarizovaná zóna strážená vojakmi OSN a v apríli 2002 bola ustanovená hraničná komisia. Tá rozdelila sporné územie medzi obidva štáty a určila konečnú hranicu, najmä pririekla Eritrei pohraničné mesto Badme, o ktoré boli najväčšie spory. Etiópia rozhodnutie komisie najprv odmietala a ponechala svojich vojakov v sporných oblastiach, v novembri 2004 ich nakoniec „v princípe“ prijala, ale požadovala ďalšie rokovanie (vojaci neboli stiahnutí). To Eritrea odmietla, na čo Etiópia presunula bližšie k spoločným hraniciam ďalšie ozbrojené jednotky. Eritrea a Etiópia sa zatiaľ nevrátili k mierovému stavu a hrozí nebezpečenstvo, že vojna opäť prepukne. V októbri 2005 obidva štáty ku spoločnej hranici premiestnili ďalších vojakov a tanky, Eritrea navyše zakázala mierovým jednotkám OSN prevádzať kontrolné lety a obmedzila ich pozemný pohyb.

Politické usporiadanie[upraviť | upraviť zdroj]

📷Prezident Isaias Afewerki na tlačovej konferencii v Asmare, 10. 12. 2002

Dosiaľ nie je v platnosti ústava (prijatá 27. mája 1997), takže štátne úrady majú formálne dočasný charakter. Zákonodarnú moc má jednokomorový parlament, Národné zhromaždenie so 150 poslancami, ktorého predsedom je prezident. V súčasnej dobe pochádzajú jeho členovia výhradne z radov Eritrejského ľudového oslobodeneckého frontu. Na čele štátu stojí parlamentom volený prezident, ktorý je zároveň predsedom vlády, ktorá má v súčasnej dobe 16 ministrov. Vláda spolu s regionálnymi guvernérmi tvorí Štátnu radu, ktorej predsedom je prezident. Súdna správa je štvorstupňová: na vrchole stojí Najvyšší súd, im podriadené sú provinčné súdy, a okresné súdy (v súčasnej dobe 29), najnižšie stoja obecné súdy. Moslimské obyvateľstvo je podriadené taktiež Súdu pre šaríu, ktorý rozsudzuje záležitosti rodinného práva. Existujú i vojenské súdy. Volebné právo majú všetci obyvatelia po dosiahnutí 18 rokov.

Zákonodarstvo je väčšinou založené na etiópskom zákonníku z roku 1957 s neskoršími zmenami, ucelený obchodný, občiansky a trestný zákonník neexistuje. Čiastočne sa používa tiež zvykové právo a moslimské právo šaría.

Politická situácia Eritrey je neuspokojivá, podobá sa situácii vo väčšine afrických štátov; Eritrea je v súčasnosti autoritatívnym štátom. Ľudový front pre demokraciu a právo je jedinou dovolenou politickou stranou. Slobodné celoštátne parlamentné voľby už boli niekoľkokrát vyhlásené, ale vždy (naposledy v decembri 2001) bol opäť odložené na neurčito. Taktiež prezidentské voľby plánované na december 2001 sa zatiaľ neuskutočnili. V krajine sú potlačované nezávislé sprostredkovacie prostriedky, jediný stály zahraničný novinár, spravodaj britskej stanice BBC, bol nútený dočasne v septembri 2004 opustiť krajinu (od februára 2005 má stanica v Eritrei nového dopisovateľa). V roku 2001 vláda ukončila činnosť všetkých súkromných tlačových oznamovacích prostriedkov, otvorení kritici vlády sú podľa zahraničných pozorovateľov držaní bez súdu vo väzení, niekedy i na utajených miestach. Na rebríčku krajín podľa novinárskej slobody je Eritrea na poslednom, 179. mieste. Vláda obmedzuje cesty cudzích diplomatov mimo Asmaru a snaží sa brániť stykom občanov s cudzincami. Proti kritikom a nepohodlným osobám sa používa tiež nútená a predlžovaná služba v armáde. Vláda vyhlásila nulovú toleranciu korupcie, tá je však napriek tomu vážnym problémom (107. miesto na svete v roku 2005 v Indexe vnímania korupcie podľa Transparency International). Ani v náboženskej oblasti nie je Eritrea slobodná – štát v máji 2002 uznal iba moslimské a kresťanské katolícke, ortodoxné a protestantské luteránske vyznanie, ostatné náboženstvá a náboženské smery nie sú registrované a nemôžu slobodne vykonávať náboženské obrady, sú nútené poskytovať štátu údaje o svojich členoch, ktorí sú často väznení.

📷Eritrejské provincie

Správne rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

Od vytvorenia talianskej kolónie až do roku 1996 sa Eritrea delila na 10 provincií, v apríli 1996 boli nahradené šiestimi novými provinciami (zónami): Gash-Barka (správne stredisko Agordat), Debubawi Kayih Bahri (Južné Červené more, sp.s. Assab), Maakel (Centrálna, sp.s. Asmara), Semenani Kayih Bahri (Severné Červené more, sp.s. Massawa), Anseba (sp.s. Keren) a Debub (Južná, sp.s. Adi Ugri).

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Eritrea patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta. Hospodárstvo, ktoré nikdy nebolo najlepšie, bolo silne poškodené dlhotrvajúcou vojnou za nezávislosť a hraničnou vojnou s Etiópiou. Na Etiópii bolo hospodárstvo taktiež silne obchodne závislé.

80% práceschopného obyvateľstva je zamestnaných v poľnohospodárstve, ktoré tvorí 12,4% podiel na HDP. Orná pôda tvorí 12% rozlohy zeme, na 48% rozlohy sú pastviny a lúky, 250 km² (odhad z roku 2004) sa zavlažuje. Pestuje sa cirok, pšenica, kukurica, strukoviny, káva, bavlna, citrusové ovocie, banány a tabak. Chová sa hovädzí dobytok, ovce, kozy a ťavy. V pobrežných oblastiach sa prevádza rybolov a v okolí Dahlackého súostrovia sa v malej miere lovia perly. Zásoby nerastných surovín tvorí zlato, meď, zinok, kamenná soľ, pravdepodobne ropa a zemný plyn; nerastné ložiská sú zatiaľ preskúmavané a nie sú dosiaľ predmetom rozsiahlejšej ťažby.

📷Podmorský svet pri Dahlackých ostrovoch

Priemysel sa podieľa 25,9 % na HDP, je tvorený prevažne spracovateľstvom poľnohospodárskych produktov, výrobou textilu a stavebných materiálov, čiastočne tiež chemických produktov. Tretí sektor (služby) majú na HDP podiel 61.7%. Veľkú úlohu na ňom má turistika pri Červenom mori, hlavne na Dahlackých ostrovoch, ktoré sú obľúbeným cieľom bohatých návštevníkov zo Saudskej Arábie a krajín Arabského polostrova, a opravy lodí.

HDP na hlavu bol v roku 2004 900 USD, celkový HDP v tom istom roku 4 154 000 USD, ročný prírastok bol 10% (2010/2011, zdroj The Economist, jeden z najvyšších prírastkov HDP celosvetovo, vďaka nerozvinutému hospodárstvu, čo je do značnej miery paradox, ale logicky vyplývajúci). Priemerná miera inflácie bola v roku 2004 10% (všetky údaje odhadované). Vyváža sa prevažne dobytok, potraviny, textil a drobné priemyselné výrobky. Vývoz smeruje prevažne do Malajzie (55,7 %), Etiópie, Sudánu, Saudskej Arábie, Talianska. Dovážajú sa hlavne stroje, dopravné zariadenia, výrobky z ropy, potraviny a spotrebný tovar; dovoz sa uskutočňuje predovšetkým z USA (32,3 %), Talianska (15,5 %), Turecka, Spojeného kráľovstva, Ruska.

50 % obyvateľstva žije pod hranicou chudoby (odhad 2004), miera nezamestnanosti nie je známa. Zahraničný dlh činil v roku 2000 311 miliónov USD (odhad).

Elektrická energia sa vyrába prevažne vo vodných a veterných elektrárňach, elektrina sa nevyváža ani nedováža. V domácnostiach sa ako palivo používa prevažne drevo a petrolej; k elektrine má prístup iba 20% obyvateľov, iba vo väčších mestách.

Doprava a spoje[upraviť | upraviť zdroj]

📷Parná lokomotíva na Eritrejskej železnici📷Ľahký motorový vozeň pre lokálnu dopravu📷Doprava na vidieckej ceste pri Asmare

V Eritrei je jediná železničná trať o dĺžke 280 km – je úzkorozchodná s rozchodom koľají 950 mm. Vedie z prístavu Massawa cez hlavné mesto Asmaru a mesto Agordat do mestečka Bisha v západnej Eritrei a postavili ju talianske koloniálne úrady. Úsek medzi Massawou a Asmarou bol vybudovaný v období 1887 – 1911. Do dnešnej dĺžky bola trať dobudovaná v roku 1932. Trať prekonáva veľké stúpanie a je na nej 65 mostov a 30 tunelov, takže jazda je i turistickým zážitkom (v súčasnosti trať slúži i tomuto účelu). V roku 1978 bola prevádzka na trati zastavená, po dosiahnutí nezávislosti došlo k jej čiastočnej rekonštrukcii a v roku 2002 bola obnovená prevádzka v úseku Massawa - Asmara; od roku 2003 však nie je pravidelná prevádzka na celom úseku, ale len na jej častiach, podľa aktuálnej potreby. V prevádzke sa používajú zastarané dieselové a dokonca i parné lokomotívy.

Cesty sú vybudované v dĺžke 4 010 km, z toho iba 874 km (21,8%) má spevnený povrch (odhad pre rok 1999); vyasfaltovanésú väčšinou cesty okolo hlavného mesta. V krajine existuje verejná autobusová doprava, autobusy jazdia podľa približných cestovných poriadkov. Jazdí sa po pravej strane cesty.

Vodná doprava je obmedzená na námornú dopravu. V krajine sú dva veľké prístavy, Massawa a Asseb. Eritrea vlastní šesť nákladných lodí (z toho tri kontajnerové s vnútorným úložným priestorom, jeden tanker na kvapalný plyn, jeden ropný tanker a jednu loď na prepravu nákladných vozidiel) o celkovom výtlaku 16 069 BRT, jedna loď je registrovaná v zahraničí (stav 2005). Medzi Massawou a Džidou v Saudskej Arábii je v premávke trajektová linka (v súčasnosti jedenkrát týždenne). Vnútrozemská vodná doprava neexistuje (kvôli nesplavnosti eritrejských riek).

Leteckej doprave slúži 17 letísk, z ktorých štyri majú spevnenú rozjazdovú dráhu. Medzinárodným letom slúži letisko v Asmare, najnovšie bolo vybudované medzinárodné letisko v Massawe. Spojenie so zahraničím zaisťuje národná letecká spoločnosť Eritrean Airlines (do Európy spoje do Amsterdamu, Frankfurtu nad Mohanom a Ríma), do krajiny lietajú tiež spoločnosti Lufthansa, Saudi Arabian Airlines, Egypt Air, Yemenia a British Airways. Vnútroštátne lety uskutočňuje spoločnosť Red Sea Air, ktorej menšinovým vlastníkom sú i Eritrean Airlines.

Pevná telefónna sieť je vybudovaná (v používaní je okolo 38 100 liniek (údaj z 2003)), ale jej rozmiestnenie je veľmi nepravidelné, väčšina telefónov je prihlásených v Asmare. Domácnosti sú telefónmi vybavené málo. Medzinárodné spojenie je možné iba z hlavného mesta. Od apríla 2004 je k dispozícii mobilná telefónna sieť, počet jej užívateľov sa rýchlo zvyšuje. V krajine vysiela jedna (štátna) televízna stanica (Eri TV) a dva (taktiež štátom kontrolované) rozhlasové stanice (Dimtsi Hafash s dvoma programami a Radio Zara). Eritrea je jediný africký štát, kde neexistujú súkromné médiá. Internet sa šíri veľmi pomaly (od marca 2000 ako v poslednej krajine Afriky), v roku 2003 bolo v krajine pripojených 9500 užívateľov. Pripojenie poskytujú štyri spoločnosti, rýchlosť spojenia je nízka (okolo 128 Kbps). Vo veľkých mestách sú internetové kaviarne, od roku 2004 však pod štátnym dohľadom (v rámci vládnej snahy obmedziť prístup k nezávislým informáciám).

Vojsko[upraviť | upraviť zdroj]

Počas vojny za nezávislosť bolo v armáde takmer 110 000 vojakov (3 % Eritrejcov). Po dosiahnutí nezávislosti bolo z hospodárskych dôvodov začaté s obmedzovaním veľkosti armády a v roku 1998 mala 47 000 mužov v armáde. Eritrejská armáda má pozemné, námorné i vzdušné jednotky vyzbrojené však prevažne zastaranou technikou sovietskeho pôvodu, ukoristenou v bojoch s etiópskou armádou. Vojenské výdaje v roku 2004 dosiahli 151 miliónov USD, teda 13,4% HDP. Vojenská služba v dĺžke 16 mesiacov je povinná pre všetkých mužov vo veku 18 – 49 rokov.

Počas občianskej vojny v Somálsku medzi dočasnou somálskou vládou a Zväzom islamských súdov stála Eritrea vojensky na strane Zväzu islamských súdov, zatiaľ čo Etiópia podporovala dočasnú somálsku vládu.