Kambodžské kráľovstvo
📷📷
Kambodža, dlhý tvar Kambodžské kráľovstvo (od roku 1976 [na Slovensku až od cca 1985] do roku 1989: Kampučia, dlhý tvar: 1976 – 1978 Demokratická Kampučia, 1979 – 1989 Kampučská ľudová republika [1][2]), je štát v juhovýchodnej Ázii.
Žije v ňom viac ako 13 miliónov obyvateľov a celé územie Kambodže je súčasťou polostrova Zadná India. Kambodža susedí s Thajskom, Laosom a Vietnamom; na juhozápade má prístup k Thajskému zálivu Tichého oceánu. Krajina patrí medzi najchudobnejšie v regióne, čiastočne aj pričinením genocídnej občianskej vojny vyvolanej Červenými Kmérmi v rokoch 1975 – 1979, keď boli vyvraždené asi 2 milióny obyvateľov (zhruba štvrtina vtedajšej populácie). Hlavným mestom je Phnom Penh.
V prírodných pomeroch dominuje rieka Mekong (nazývaná jazykom Kmérov: Tonle Thom alebo „Silná rieka“) a jazero Tonlé Sap („sladkovodné jazero“), ktoré je dôležitým zdrojom z hľadiska lovu rýb. Nadmorská výška väčšiny povrchu Kambodže dosahuje hodnoty blízke výšky hladiny mora, čo spôsobuje, že rieky jazera Tonlé Sap vracajú v období dažďov vodu z rieky Mekong späť do jazera a spôsobujú v jeho okolitom prostredí záplavy.
Pre hospodárstvo je dôležitý najmä odevný priemysel a turizmus. V roku 2005 boli na území Kambodže objavené ložiská ropy a zemného plynu, ich ťažba začala už v roku 2009, poprípade 2010. Tieto zásoby pravdepodobne vzpružia ekonomiku Kambodže.[3]
Dejiny Kambodže[upraviť | upraviť zdroj]
Do 9. storočia bolo územie dnešnej Kambodže pod nadvládou hinduistických kráľovstiev – najprv Fu-nan (68 – 550), potom Čen-la (550 – 802). Nasledovalo obdobie ríše Angkor, ktorá dosiahla najväčšieho rozkvetu v 10. – 13. storočí. Išlo už o budhistickú ríšu a z tohto obdobia pochádza aj najznámejšia kambodžská pamiatka – chrám Angkor Vat, postavený v 12. storočí, ktorý je dodnes zdrojom prílivu turistov – spolu s khmerským väzením Tuol Sleng je najnavštevovanejšou kambodžskou pamiatkou.
Zánik ríše spôsobili útoky Vietnamu a Siamu (dnešné Thajsko), ktoré boli podnetom k rozvoju typickej xenofóbie Kambodžanov voči týmto dvom ríšam, predovšetkým k Vietnamu, čo malo zohrať výraznú rolu neskôr. V prvej polovici 15. storočia sa potom Kambodža stala na Vietname a Siame už plne závislou.
Pod ochranou Francúzska[upraviť | upraviť zdroj]
📷Král Norodom je považovaný za záchrancu samotnej existencie Kambodže
Útoky však neprestali, a tak Kambodža (jej kráľ Norodom) požiadala o francúzsku ochranu, pod ktorú sa dostala roku 1863. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1887, sa stala súčasťou Francúzskej Indočíny. Počas druhej svetovej vojny sa Kambodži podarilo čiastočne z francúzskeho vplyvu vymaniť. Po porážke Francúzska v roku 1940 došlo roku 1941 k japonskej okupácii kambodžského územia. V tom istom roku nastúpil na trón kráľ Norodom Sihanuk, pre Kambodžu jedna z najdôležitejších osobností druhej polovice storočia. Francúzi sa koncom vojny dostali v Indočíne aj v Kambodži späť k moci.
V roku 1946 Kambodža získala svoju prvú ústavu, ktorá je veľmi podobná francúzskej ústave. Jej autorom bol princ Sisowath. V jej dôsledku dostalo Národné zhromaždenie väčšie právomoci než kráľ. Francúzi s ústavou súhlasili, pretože Národnému zhromaždeniu nedávala niektoré právomoci (napríklad finančnú nezávislosť alebo samostatnú zahraničnú politiku).
Nezávislosť a Sihanukova éra[upraviť | upraviť zdroj]
📷Norodom Sihanuk a Mao Ce-tung v roku 1956
Plnú nezávislosť získala Kambodža od Francúzov až roku 1953 pod podmienkou, že tu prebehnú demokratické voľby. Absolútnym víťazom sa v nich stala strana princa Sihanouka. Tá získala všetky kreslá. Podľa ústavy sa však panovník nesmel aktívne zúčastňovať politiky. Preto sa Sihanuk vzdal panovníckeho titulu v prospech svojho otca, aby sa sám mohol angažovať. Toto vzdávanie sa trónu v prospech otca alebo matky Norodom Sihanuk opakoval niekoľkokrát počas svojej kariéry. Preto bol občas kráľom (kedy kraľoval, ale nevládol) a občas princom (kedy sa naopak zúčastnil aktívne na vládnucej politike krajiny).
Nasledujúcich sedemnásť rokov sa obvykle nazýva ako Sihanukova éra, ktorá sa s výnimkou posledných niekoľkých rokov vyznačovala politickou stabilitou a istým ekonomickým pokrokom. V zahraničnej politike sa usiloval princ Sihanuk o zdanlivo neutrálnu politiku, zameranú na získanie zahraničnej pomoci a udržanie kambodžskej nezávislosti voči svojim proamerickým susedom Thajsku a južnému Vietnamu. Táto politika ho však zaviedla do spojenectva s komunistickou Čínou a na silnejšiu väzbu na štáty sovietskeho bloku.
Na domácej scéne potom kládol Sihanuk dôraz na veľkolepú minulosť Kambodže, jej významné postavenie v rozvojovom svete a na svoju vlastnú nenahraditeľnosť. Sám svoju politickú zmes nazýval "budhistický socializmus". Na konci 60. rokov sa v krajine začali veľmi výrazne prejavovať tzv. Červení Kméri, v čele s Pol Potom.
Lon Nolova khmérska republika a občianska vojna[upraviť | upraviť zdroj]
📷Vlajka kmérskej republiky vedenej Lon Nolom
V roku 1970 sa do čela krajiny dostala proamerická vláda, vedená generálom Lon Nolom, ktorý mal s kráľom značne problematické vzťahy. Keď začiatkom januára 1970 kráľ Sihanuk odletel do Francúzska na liečenie, došlo postupne k ďalšiemu vyhroteniu vzťahov, ktoré rýchlo smerovalo k prevratu. Dňa 11. marca 1970 (o i. v čase plánovanej Sihanukovej cesty z Francúzska do ČSSR) boli najskôr davom zdemolované obe vietnamské ambasády v krajine v reakcii na rozsiahlu prítomnosť a vojenské operácie vietnamských jednotiek Vietminhu a prokomunistického Partizánskeho Vietkongu v Kambodži. Dňa 17. marca 1970 obe komory parlamentu a vláda prijali rozhodnutie o zbavení Norodoma Sihanuka funkcie hlavy štátu. Dňa 9. septembra 1970 potom generál Lon Nol vyhlásil v Kambodži "Kmérsku republiku", kde prevzal funkciu hlavy štátu. Výkonným premiérom sa stal ambiciózny Sirik Matak podporovaný USA. Po rozpustení parlamentu 10. marca 1972 prebehli v krajine 4. júna 1972 voľby.
V priebehu vojny vo Vietname do Kambodže vstúpili severovietnamské komunistické vojská, ktoré spolu s Vietkongom krajinu používali ako svoje zázemie pre boj proti Južnému Vietnamu. Vietnamci postupne vstúpili aj do ozbrojeného konfliktu s kambodžskou armádou, pevne kontrolovali územie na severe a juhu krajiny a niekoľko mesiacov držali v obkľúčení aj samotný Phnom Penh. Obsadené územia sa prakticky vyľudnili po tom, čo obyvateľstvo utieklo do Pnom Penhu a ďalších veľkých miest, ktoré boli väčšinou pod kontrolou vlády. V krajine súčasne prebiehal konflikt s početne menšími jednotkami ultrakomunistických Červených Kmérov.
Vládne vojsko bolo podporované zo strany USA, súčasne však boli v rokoch 1969 až 1973 pohraničné časti juhovýchodnej Kambodže bombardované letectvom USA v rámci vojny vo Vietname, s cieľom zničiť vietnamské základne v pohraničnom území Kambodže s Vietnamom a tiež narušiť zásobovanie ako komunistických vietnamských jednotiek, tak aj Červených Kmérov. Zomrelo pri tom odhadom až 100 tisíc vietnamských vojakov a Kambodžských civilistov zväčša podporujúcich komunistickú vietnamskú armádu. Kobercové bombardovanie zo strany USA však podľa analytikov malo svoj podiel aj na podpore Červených Kmérov obyvateľstvom. Zhoršujúca sa situácia v krajine mala za následok aj opakovaný vstup juhovietnamských jednotiek do krajiny na podporu vlády v Phnompenhe.
V roku 1975 už vláda stále chorľavejšieho Lon Nola, ktorá sa medzitým zbavila neobľúbeného Sirika Matáka, kontrolovala už len hlavné mesto, do ktorého utieklo množstvo obyvateľov vyhladovanej krajiny. Zvyšok krajiny bol kontrolovaný Červenými Kmérmi. Ľavicový kráľ Sihanuk žil po prevrate v exile v Číne, odkiaľ podporoval Červených Kmérov. Sľuboval si od nich, že sa s Lon Nolom vysporiadajú.
Červení Kméri[upraviť | upraviť zdroj]
📷Vlajka Demokratickej Kambodže📷Obete Červených Kmérov
Ozbrojený boj Červených Kmérov postupne získal podporu značnej časti obyvateľstva. Vďaka nej sa Červení Kméri dostali do čela krajiny, keď v apríli 1975 obsadili hlavné mesto Phnom Pénh. Vtedy zo dňa na deň zmenili tvár a z osloboditeľov sa stali vrahovia. Jedným z ich prvých rozhodnutí bola poprava väčšiny vládnych činiteľov a významných osobností na miestnom štadióne vrátane Sirika Matáka, v tej dobe už zbaveného funkcií. Lon Nolovi sa podarilo utiecť do USA. Niekoľkoročná krutovláda Červených Kmérov vrátila krajinu o niekoľko storočí späť a pripravila o život milióny ľudí. Štát bol premenovaný na Demokratickú Kambodžu.
Obyvateľstvo krajiny bolo vysťahované do dedinských gulagov, kde realizovali utopickú ideu agrárneho komunizmu. Červení Kméri uzavreli štátne hranice, zrušili peniaze. Zaviedli všeobecnú pracovnú povinnosť 12 až 16 hodín každý deň. Sebemenší prehrešok sa trestal smrťou. Zo škôl vznikali väzenia (napr. S-21 Tuol Sleng v Phnom Penh – dnes múzeum), kde dochádzalo ku krutému mučeniu väzňov. Tí boli popravovaní a pochovávaní do hromadných hrobov na tzv. "Vražedných poliach".
Červení Kméri systematicky likvidovali inteligenciu. Lekári boli popravovaní a na ich miesta boli menovaní nevzdelaní roľníci. Trest smrti bol vykonávaný aj za nosenie okuliarov (tzv. Buržoáznej intelektualizmus). Postupne boli rušené rodiny, ľudia boli nútení žiť v skupinách, spoločne pracovať, spoločne sa stravovať a spoločne sa po práci politicky školiť. Bola zrušená verejná doprava, všetky mestá (vrátane predtým miliónového Phnom Penh) boli vyľudnené, zrušený bol prístup k informáciám. Pol Pot utajoval aj vládu vlastnej krajiny. Oficiálne bol hlavou štátu Norodom Sihanuk, ktorý však bol väznený vo svojom paláci. Napriek tomu išlo o prvé komunistické kráľovstvo v dejinách. Až v roku 1977 pripustil Pol Pot existenciu tajnostkársky vládnucej skupiny zvanej Angkar. Obyvatelia tak nepoznali predstaviteľov svojej krajiny, nevedeli, čo sa deje za hranicami. Červení Kméri na konci svojej vlády zaútočili aj na Vietnam, ktorý však útoky odvrátil a vietnamské vojská prenikli do Kambodže.
Vietnamská invázia[upraviť | upraviť zdroj]
📷Choeung Ek
V roku 1979 Kambodžu od Červených Kmérov oslobodila vietnamská invázia, po čom krajinu dlhých desať rokov kontrolovali. Červení Kméri sa však uchýlili k partizánskemu spôsobu boja, svoje základne mali na thajsko-kambodžskom pomedzí. Vzhľadom na to, že boli podporovaní Čínou a od začiatku 80. rokov aj USA, operovali na kambodžskom území prakticky až do roku 1993.[4] Po rozpade Sovietskeho bloku v roku 1989, stratil Sovietsky zväz svoj vplyv, čo v dôsledku pre Kambodžu a Vietnam znamenalo ukončenie jeho pomoci. Vietnam si už nemohol dovoliť túto okupáciu a stiahol vojsko. Ešte predtým ale vykonal v Kambodži niekoľko reforiem: legalizáciu súkromného majetku, zmenu vlajky a opätovné stanovenie budhizmu za štátne náboženstvo. Rýchle otvorenie svetu ale spôsobilo ekonomické straty (drevo a drahokamy putujú do Thajska a Vietnamu).
Slobodné voľby[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1991 došlo v Paríži k podpísaniu dohody o konaní demokratických volieb v Kambodži. OSN tieto voľby roku 1993financovala a dohliadla na ich priebeh. Do Kambodže bol vyslaný kontingent vojsk OSN UNTAC. Počas pobytu vojsk došlo k nebývalému rozmachu prostitúcie. Kambodžania volili proti ozbrojenej vláde, ktorá bola pri moci a najviac kresiel získala Roajalistická strana, vedená princom Norodom Ranariddhom. Krajine začal hroziť ozbrojený konflikt s predstaviteľmi Ľudovej revolučnej strany Kambodže (dnes známa ako Kambodžská ľudová strana na čele s premiérom Hun senom), ktorá mala do tej doby moc. Výsledok volieb nebol rešpektovaný a v krajine bola nastolená vláda dvoch ministerských predsedov súčasne. Roajalisti aj pôvodná ozbrojená vláda vládli ruka v ruke. Druhým ministerským predsedom sa stal bývalý vysoký káder Červených Kmérov, Hun Sen, ktorý nakoniec prvého ministerského predsedu princa Norodoma Ranariddha z vlády odstránil a upevnil svoju pozíciu.
Súčasná Kambodža[upraviť | upraviť zdroj]
📷Súčasný kráľ Norodom Sihamonivyštudoval tanec v ČSSR
Smrťou Pol Pota v roku 1998 prestalo hnutie Červených Kmérov existovať, ešte predtým však kráľ Norodom Sihanuk zamietol návrhy amnestie predstaviteľom vedenia hnutia. Všetci členovia Červených Kmérov sa snažia dnes integrovať do demokratickej spoločnosti a krajine vládne premiér Hun Sen, jeden z bývalých vysokých predstaviteľov Červených Kmérov. Pre posledných predstaviteľov dnes už neexistujúceho hnutia Červených Kmérov bol presadzovaný medzinárodný súd, ktorý sa však neuskutočnil. Zabránili mu predovšetkým práve tí bývalí vysoko postavení Červení Kméri, ktorí sú aj dnes v štátnych funkciách.
Kráľ Norodom Sihanuk, ktorý v priebehu viac ako šiestich desaťročí poväčšine stál včele krajiny či už ako kráľ, predseda vlády či prezident, v roku 2004 pre chatrné zdravie abdikoval a 15. októbra 2012 vo veku nedožitých 90 rokov zomrel v Číne, kde sa liečil. Novým panovníkom bol 14. októbra 2004 vybraný (v Kambodži nie je trón automaticky dedičný) Sihanukov mladší syn Norodom Sihamoni, ktorý okrem iného hovorí plynule česky, pretože dlhé roky študoval v Prahe a žil trinásť rokov v Česko-Slovensku. Štát sa dodnes dostáva z problémov, kriminalita je bežnou súčasťou každodenného života.
Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]
📷Názov "Kambodža" v khmérčina, doslova "Krajina Kmérov"
Na rozdiel od svojich susedov má podľa oficiálnych štatistík Kambodža veľmi homogénne zloženie obyvateľstva, 90% obyvateľstva tvoria Kméri, ďalej sú tu Vietnamci (5%), Číňania (1%), Thajčania a Čamovia. Zvyšok populácie sa skladá z viac než 20 rôznych etnických skupín, z ktorých väčšina sú malé skupiny pôvodných obyvateľov, známych dohromady ako Khmer Loeu, ktorí žijú v izolovaných horských oblastiach. V skutočnosti v Kambodži žije mnohonásobne viac Vietnamcov a Číňanov, aj keď neoficiálne. Nekontrolovateľnú migráciu umožňuje vysoká korupcia pohraničných úradníkov. Vietnamci a iní Aziati vo veľkom vstupujú na územie Kambodže bez akéhokoľvek dokladu, vstupenkou je päťdolárovka.
Cez 96% všetkých Kambodžanov vyznáva budhizmus, ktorý sa tu vyskytuje takmer od počiatku ríše Angkor v 9. storočí. Predtým toto územie okupovali hinduistické kráľovstva. Len niečo okolo 2% (predovšetkým Čamovia) sú moslimovia. Úradným jazykom je khmérčina, predtým sa tu hovorilo aj francúzsky, ako jazykom bývalých kolonizátorov. Dnes je francúzština na ústupe v prospech pomaly sa rozširujúcej angličtiny. Gramotnosť obyvateľov len o niečo málo presahuje 70% (oveľa nižšia je u žien), čo predstavuje jeden z hlavných faktorov, brániacich väčšiemu rozvoju krajiny. Priemerný vek dosahuje necelých 62 rokov, pričom u žien je vyšší ako u mužov (64/60), čo ovplyvňuje aj veľmi vysoká úmrtnosť na AIDS. Na rozvoji AIDS má najvyšší podiel veľmi rozšírená prostitúcia v krajine.