Libanon

Libanonská republika

📷📷

Libanon (arab. لبنان‎ – Lubnán), dlhý tvar Libanonská republika, je štát na Blízkom východe, pri východnom pobreží Stredozemného mora. Hraničí na severe a východe so Sýriou, na juhu s Izraelom.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Osmanská ríša a prvá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Libanon bol od roku 1516 do roku 1918 súčasťou Osmanskej ríše. Roku 1861 Libanon získal autonómiu. Počas prvej svetovej vojny došlo v roku 1915 v krajine k nastoleniu vojenskej diktatúry pod vedením Džamala Pašu. Spolu s porážkou centrálnych mocností došlo tiež k rozpadu Osmanskej ríše.

Spojené kráľovstvo a Francúzsko podpísali tajnú Sykes-Picotovu dohodu, na základe ktorej si rozdelili arabské provincie Osmanskej ríše. Libanon spolu so Sýriou sa stali sférou vplyvu Francúzska a hoci územie Libanonu na konci vojny v roku 1918 obsadili Briti, Francúzi trvali na dodržaní dohody a ich odchode. Spojené kráľovstvo, Francúzsko a USA navrhli mandátnu formu usporiadania krajiny, ktoré by pomohlo pripraviť krajinu na nezávislosť. V roku 1920 tak bol Libanon vyhlásený mandátnym územím Spoločnosti národov pod správou Francúzska a vyhláseniu Veľkého Libanonu. Roku 1925 bol Libanon oddelený od Sýrie a v nasledujúcom roku došlo k vyhláseniu libanonskej ústavy a Libanonskej republiky. Napriek tomu však naďalej zostal francúzskym mandátnym územím.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

📷Mandátna Sýria pred rokom 1937

Počas druhej svetovej vojny bol Libanon pod dozorom vichistickej kolaborantskej vlády, avšak už roku 1941 do Libanonu prišli jednotky Spojeného kráľovstva a Slobodného Francúzska. V roku 1943 bol oficiálne zrušený francúzsky mandát a formálne uznaná nezávislosť krajiny. Jednotky Francúzska boli úplne stiahnuté až po ukončení druhej svetovej vojny v roku 1946.

V roku 1943 došlo v krajine k dôležitej dohode medzi jej hlavnými predstaviteľmi, tzv. Národnému paktu. Išlo o dohodu nepísanú, ktorej súčasťou bolo rozdelenie moci v krajine medzi hlavné náboženské skupiny - prezidentom sa tak stal maronit, premiérom sunnit a predsedom parlamentu šiit.

Ako jediná arabská krajina podpísal Libanon v roku 1957 Eisenhowerovu doktrínu. Roku 1958 došlo k spojeniu susednej Sýrie s Egyptom, čím vznikla Zjednotená arabská republika, ako výsledok panarabskej vlny, šíriacej sa medzi arabskými krajinami. Libanonskí kresťania sa prirodzene obávali možnosti zlúčenia Libanonu so Sýriou, čo požadovali predovšetkým libanonskí moslimovia. Vzhľadom k tejto situácii sa maronitský prezident Šamún obrátil s prosbou o pomoc na USA, ktoré vyslali do oblasti svoje jednotky. Po upokojení situácie bol zvolený nový prezident a následne stiahnuté jednotky USA.

S postupným príchodom Palestínčanov (OOP) do Libanonu (už od roku 1948) došlo medzi nimi a libanonskou armádou k stretom. OOP začala podnikať útoky z libanonského územia proti Izraelu, ktorý následne realizoval odvetné akcie, pri ktorých prenikal na libanonské územia.

Občianska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

📷Línia sa Green Line, ktorá delila východný a západný Bejrút, 1982

Na vzraste napätia mali značný podiel palestínski utečenci, ktorí do krajiny prišli hlavne po vyhlásení štátu Izrael a prvým arabsko-izraelskom konflikte v roku 1948, po šesťdňovej vojne v roku 1967 a po presune OOP do Libanonu v roku 1970, kedy na juhu začala budovať štát v štáte.

Palestínčania sa stretávali s miestnymi obyvateľmi, ktorí sa cítili utláčaní (nespokojní boli predovšetkým kresťania), a tak v polovici sedemdesiatych rokov stáli proti sebe kresťanskí falangisti a palestínski utečenci spolu so sunnitskými moslimami. Na začiatku vojny bolo niekoľko konfliktov; prvý atentát, namierený na autobus prevážajúci členov kresťanskej Falangy, bol spáchaný 13. apríla 1975. Veliteľ falangy obvinil z tohto činu Palestínčanov, a ako odvetu falangisti napadli autobus prevážajúci palestínskych robotníkov do utečeneckého tábora.

Na žiadosť libanonskej vlády do krajiny prišli v apríli 1976 sýrske jednotky, ktoré spolu s Kresťanmi vytlačili palestínskych bojovníkov na juh krajiny. Prímerie vydržalo len do roku 1978, kedy vypukli ďalšie boje, v ktorých už ale Sýrčania stáli na strane Palestínčanov.

OOP ostreľovalo z juhu Libanonu sever Izraela, a tak sa do vojny zapojili aj izraelské sily, podporujúce kresťanské jednotky plukovníka Haddada. Na ostreľovanie severu Izraela reagovala v marci 1978 izraelská armáda obsadením južnej časti Libanonu, ktoré trvalo až do júna. Libanon bol fakticky rozdelený na východnú časť (ovládanú Sýriou), Tripolis, južný Libanon a východný Bejrút (v rukách moslimov) a západný Bejrút (v rukách kresťanov, podporovaných Izraelčanmi).

Od leta 1981 do leta 1982 boli v oblasti prítomné medzinárodné jednotky a došlo k relatívnej stabilizácii. Po tom, čo Palestínčania zintenzívnili v ostreľovaní Izraela, bola zahájená operácia Mier pre Galileu, t.j. Libanonská vojna. Izraelské jednotky prekročili na troch miestach hranice, obsadili tretinu Libanonu a obkľúčili Bejrút. Vtedajší najvyšší predstaviteľ OOP Jásir Arafát rozhodol o presune svojich jednotiek a hlavného stanu OOP Tunisu.

16. septembra 1982 bol spáchaný masaker, kde kresťanskí falangisti napadli utečenecké tábory v západnom Bejrúte. Reagovali tak na atentát, spáchaný na veliteľa Falangy Bašíra Džamáíla. Falangisti napadli Palestínčanov na území kontrolovanom Izraelom, pričom proti tomu izraelskí vojaci nezasiahli. Kvôli tomu bol tvrdo kritizovaný aj minister obrany Ariel Šaron.

Pokračovali aj rokovania o prímerí a 17. mája 1983 Libanon, Izrael a USA podpísali dohodu o izraelskom stiahnutí, ktoré bolo podmienené odchodom sýrskych jednotiek z krajiny, čo však Sýria odmietla. Napriek tomu sa izraelské jednotky postupne do roku 1985 stiahli. Izrael zasahoval do vojny len podporou kresťanských jednotiek generála Auna, ktorý v roku 1989 zahájil boj za vyhnanie sýrskych jednotiek z krajiny. Po krátkom úspechu bol Aun obkľúčený Sýrčanmi a musel utiecť na francúzske veľvyslanectvo.

Občiansku vojnu ukončila dohoda z Taif, prijatá libanonskými poslancami v októbri 1989 na zasadnutí v saudskoarabskom Taífe. Bola prijatá tzv. Charta národného zmierenia - ústavná a administratívna reforma, ktorá trochu obmedzila privilegované postavenie Maronitov v krajine, dohoda o vláde národnej jednoty a legalizácii pobytu sýrskych jednotiek v Libanone. Dohoda z Taif ukončila pätnásťročnú občiansku vojnu v Libanone.

Libanon od začiatku 90. rokov[upraviť | upraviť zdroj]

📷Časť ulice Rue Minet al Hosni, kde bol 14. februára 2005 zavraždený Rafik HaririBližšie informácie v hlavnom článku: Druhá libanonská vojna

V roku 1990 začala povojnová obnova krajiny (juh bol napriek tomu naďalej okupovaný Izraelom, na zvyšnom území sa nachádzalo 40 000 sýrskych vojakov, čím bola zaistená politická nadvláda Sýrie). V máji 1992 viedli sociálne nepokoje vyvolané ťaživou hospodárskou situáciou k odstúpeniu vlády a následným parlamentným voľbám v auguste 1992. V nich zvíťazila prosýrska väčšina, bola zriadená vláda Rafika Haririho, presadzujúca ekonomickú obnovu krajiny. S tým rástlo zadlžovanie a po celé deväťdesiate roky pokračovali útoky Hizballáhu na Izrael z južnej časti Libanonu, na ktoré Izrael reagoval odvetnými útokmi.

📷Miesta, ktoré boli medzi 12. a 13. júlom 2006 bombardované Izraelom

Až v máji 2000 ukončil Izrael okupáciu južného Libanonu a naplnil rezolúciu BR OSNč. 425 stiahnutím svojich vojsk. Po stiahnutí Izraela prevzali moc v oblasti milície Hizballáhu. Od roku 2001 kresťanská komunita s rôzne dlhými prestávkami protestovala proti prítomnosti sýrskych jednotiek a proti zasahovaniu Sýrie do vnútorných záležitostí Libanonu. Konečne v júni 2001 Sýria svoje vojská z Bejrútu a okolia stiahla a vyhovela požiadavkám Libanončanov.

14. februára 2005 bol vykonaný atentát na bývalého libanonského premiéra Haririho, ktorý predstavoval symbol povojnovej obnovy Libanonu a jeho liberálnej politiky. Tento akt vyvolal vlnu protisýrskych demonštrácií, ktoré sa už neobmedzovali len na kresťanskú komunitu a znamenali počiatok tzv. Cédrovej revolúcie. 26. apríla 2005 bolo dokončené sťahovanie sýrskych vojsk z Libanonu, ktorému predchádzal intenzívny tlak zo strany medzinárodného spoločenstva, aj od libanonskej opozície. Tá otvorene obvinila Damašk z podielu na februárovom atentáte, čo Sýria poprela, hoci väčšina Libanončanov bola presvedčená o opaku.

12. júla 2006 došlo ku konfliktu na libanonskej hranici, kedy bolo pri raketovom útoku Hizballáhu na mesto Šlomi zabitých 8 vojakov a ďalší 2 boli unesení. Libanon požadoval ich prepustenie, čo Hizballáh podmienil prepustením svojich zajatcov v krajine. Na prepustenie zajatcov a zvýšenie kontroly nad južnou časťou Libanonu apelovala aj OSN.

Izrael začal vykonávať letecké útoky, hoci Kofi Annan nabádal k zdržanlivosti a vyslal zbor 3 vyjednávačov. Útoky napriek tomu pokračovali, preto OSN poslal do Bejrútu hlavného vyjednávača Vijaya Nambiara, aby vyjadril solidaritu a podporu libanonskej vláde. Bola zničená infraštruktúra a pretrvávala vojenská blokáda Libanonu. Humanitárne podmienky sa naďalej zhoršovali a OSN nebola schopná pomáhať, preto Kofi Annan navrhol opatrenia na zastavenie krviprelievania. Pri útoku na stanovište mierovej misie OSN (UNIFIL) 25. júla zomreli 4 pozorovatelia a pozície misie sa stali terčom útokov oboch strán. Po nálete na mesto Kana zomrelo 30. júla vyše 50 ľudí, prevažne detí, na čo OSN poslala do oblasti humanitárny konvoj. Viac ako 800 tisíc osôb bolo vysídlených a 100 tisíc utieklo do Sýrie, preto OSN predĺžila mandát misie UNIFIL do 31. augusta 2006. Po tom, ako 11. augusta prijala BR OSN rezolúciu č. 1701, došlo 14. augusta k zastaveniu vojenských útokov a prímeriu. Izraelská armáda sa stiahla za modrú líniu a libanonskí vojaci sa rozmiestnili po celom južnom území. V sídle OSN v New Yorku prebehli rokovania a jednotky UNIFIL boli rozšírené z 2000 na cca 15 000 príslušníkov.

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

📷Hory v blízkosti dediny Barouk

Libanon je malá hornatá krajina ležiaca vo východnom Stredomorí (pobrežná hranica je dlhá 225 km). Hoci sa krajina nachádza pri mori a neďaleko je sýrska púšť, v libanonskom pohorí sú v zime vhodné podmienky na lyžovanie, hlavne vďaka až 3000 m vysokým horám. Tento hornatý pás sa delí na pohorie Libanon a Antilibanon. Prvý z nich leží rovnobežne s pobrežím v celej jeho dĺžke, Antilibanon sa tiahne pozdĺž hranice so Sýriou. Zasnežené hory dali krajine tiež meno (aramejskéslovo Laban znamená "biely"). V pohoriach Libanon a Antilibanon, rozdelených údolím Bikáa sa vyskytujú vzácne a chránené zvyšky cédrových lesov. Libanonu sa hovorí krajina cédrov a céder je zobrazený aj na štátnej vlajke. Viac ako polovica územia je položená vyššie ako 1 000 m n. m.